Čaputovej stránka Zomri prská, že som ju nazval volebným štábom Ivana Korčoka

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

UČŇOVKA ŽIVOTA PRE LIBERÁLOV

Stránka Zomri prská, že som ju nazval volebným štábom Ivana Korčoka. No tak ešte pridáme. O tejto vysokej škole života pre liberálov sa už pred piatimi rokmi pošuškávalo, že si ju platí štáb Zuzany Čaputovej, aby znemožňovala jej súperov vo voľbách. Tentoraz je však oveľa prvoplánovejšia a skutočného humoru je tu ako šafranu. Politici si túto stránku zo strachu obchádzajú a aj mne dlho radili, aby som sa k nej nevyjadroval, že túto vojnu nemôžem vyhrať. Tento fenomén si však zaslúži pár riadkov, lebo nejde o bežnú satiru a zodpovednosť týchto ľudí za primitivizáciu verejného života je čoraz zreteľnejšia.

Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že humor je integrálnou súčasťou môjho života. Ale za vtipné nikdy nebudem považovať účelové ponižovanie človeka. Zomri vytvorilo svet, v ktorom je body shaming niečo zábavné, ale len potiaľ, kým sa netýka nejakej progresívnej aktivistky, ako napríklad Katky Koščovej. Je to svet, v ktorom ich primitívne publikum verí, že veci sa stali tak, ako ich oni zobrazujú, a pre istý typ ľudí sú jediným informačným zdrojom (vlastne, asi im priveľmi lichotím, mal by som hovoriť skôr o učňovke života pre liberálov).

Nikto od nich nečaká, že budú druhým Werichom alebo budú robiť srandu na úrovni Lasicu a Satinského. Ale ako hovorí klasik, humor je vážna disciplína a keď sa už z niekoho vysmievate, mali by ste ho svojím intelektom aspoň mierne prevyšovať. Ak na to nemáte, dopadne to ako v Ťažkom týždni s Jakubom Gulíkom, ktorý si chcel pri zosmiešňovaní vládnych predstaviteľov zamachrovať a zadrel: „Ako hovorili už starí Rimania – Quod LIKED Iovi, non LIKED bovi…“ No. Po prvé, ten výraz je v skutočnosti pseudorímsky, nepochádza z antiky, ale z románu Josepha Freiherra von Eichendorffa z roku 1826. A po druhé, „liced“ vyslovujeme v latinčine tak ako píšeme, nie s k. Je to podobný malomeštiacky trapas, ako keď chcel Igor Matovič zamachrovať s antickou vzdelanosťou a vyšlo mu z toho „Klára pakty bony amíči“.

Mrzí ma, že dnes nemá kto nadviazať na kedysi povestne vysokú úroveň slovenského humoru a satiry. Ale keď niekto nie je vtipný, iba smiešny a častokrát len trápny, nie ste povinný tváriť sa, že je nedotknuteľný. A už vôbec nie vtedy, keď je humor iba vedľajším produktom jeho činnosti a zneužíva vašu pozornosť na primitívny politický boj, ktorý iba zvyšuje nevraživosť v tejto spoločnosti.

Eduard Chmelár FB