Kolíková tebe nie je hanba? Keď bolesť iných krmí cynizmus

Kolíková tebe nie je hanba? Keď bolesť iných krmí cynizmus. Celá opozícia ste len nechutní pokrytci! priživovať sa na nešťastí a zneužívať túto vraždu, za účelom získania %?!? Kolíková, tu máš štatistiku z rokov, keď si bola ministerkou spravodlivosti! V tých rokoch bolo zavraždených 56 žien! Vtedy si prečo nevrieskala a nesnažila sa niečo zmeniť?!? ty netvor!

Kde ste boli vtedy, keď sa dialo násilie na ženách pod vaším nosom? Zato ste sa vtedy nesnažili zviditeľniť, čo? A teraz, keď sa stane takáto tragédia, hneď ste prví, čo sa snažíte priživiť na bolesti iných! Žiadna sebareflexia, žiadna snaha o skutočnú zmenu. Len chladný kalkul a snaha o politické body. Hnus! A ty, Kolíková, ešte raz si si dovolila niekoho poúčať o morálke, tak ti pripomeniem, že tvoje ruky sú rovnako, ak ak nie viac, poškvrnené! Si len ďalší príklad toho, ako sa politická scéna stala baštou pretvárky a cynizmu. Fuj!

Počet vrážd žien na Slovensku (2021 – 2023)

2021: 18 žien (z celkového počtu 55 vrážd)
2022: 17 žien (z celkového počtu 42 vrážd)
2023: 21 žien (z celkového počtu 62 vrážd)

159 vrážd z toho 56 žien, počas tvojho ministrovania, ti nevadilo?!? nie, nevadilo!

Keď bolesť iných krmí cynizmus: Prečo mlčanie bolí viac ako slová?

Vlna rozhorčenia, hnevu a znechutenia. Tieto emócie víria spoločnosťou vždy, keď sa stane tragédia. Obzvlášť silno, keď sa dotýka zraniteľných, ako sú ženy vystavené násiliu. No okrem smútku a súcitu sa často vynorí aj niečo iné – cynizmus. Otázky, obvinenia, hľadanie vinníkov a pocit, že niektorí sa snažia na cudzom nešťastí priživiť. Prečo je to tak? A prečo je dôležité pozrieť sa na túto dynamiku s otvorenými očami?

Prečo sa prebudíme až po tragédii?

Je to bolestná otázka, ktorá sa vynára vždy znova a znova. „Kde ste boli vtedy, keď sa dialo násilie na ženách pod vaším nosom?“ Mnohí si ju kladú, a oprávnene. Násilie na ženách nie je novodobý fenomén. Je to problém, ktorý pretrváva v rôznych formách už po stáročia. Prečo sa teda často stáva, že spoločnosť (alebo aspoň jej hlasnejšia časť) sa prebudí až vtedy, keď dôjde k najhoršiemu?

• Neviditeľné utrpenie: Väčšina prípadov násilia sa deje za zatvorenými dverami. Obete sa boja, hanbia, sú ekonomicky či emocionálne závislé na násilníkovi. Ticho je ich útočiskom, ale aj väzením.
• Bagatelizácia a normalizácia: Spoločnosť často bagatelizuje domáce násilie, považuje ho za „rodinnú záležitosť“ alebo „súkromnú vec“. Normalizácia určitých foriem správania prispieva k tomu, že varovné signály ignorujeme.
• Nedostatok zdrojov a podpory: Pre obete je často nesmierne ťažké nájsť pomoc. Nedostatočné kapacity útulkov, právne prekážky a nedostatok vyškoleného personálu sú len niektoré z problémov.
• Apatia a ľahostajnosť: Bohužiaľ, niekedy je to aj jednoduchá ľahostajnosť. Pokiaľ sa nás problém priamo netýka, máme tendenciu ho prehliadať.

Cynizmus a snaha o politické body: Hnus, alebo realita?

Keď sa stane tragédia, nevyhnutne sa do diskusie zapoja aj politické osobnosti. A práve tu často prichádza k rozhorčeniu: „Zato ste sa vtedy nesnažili zviditeľniť, čo? A teraz, keď sa stane takáto tragédia, hneď ste prví, čo sa snažíte priživiť na bolesti iných!“

Táto kritika má svoje opodstatnenie. Je nepopierateľné, že niektorí politici môžu využívať tragické udalosti na získanie popularity alebo na útoky na svojich oponentov. Je to neetické a bolestivé pre obete a ich blízkych. Prečo sa to deje?

• Mediálna pozornosť: Tragédie púta pozornosť médií a verejnosti. Pre politikov je to príležitosť byť videný a počutý.
• Emocionálna odozva: Emócie sú silným nástrojom. Apelovanie na súcit a hnev môže priniesť rýchle politické body.
• Obviňovanie a hľadanie vinníka: V krízových situáciách je pre verejnosť často jednoduchšie nájsť konkrétneho vinníka, než sa zamýšľať nad systémovými problémami. Politici sa k tomuto mechanizmu niekedy uchyľujú.

„Žiadna sebareflexia, žiadna snaha o skutočnú zmenu. Len chladný kalkul a snaha o politické body.“

Táto veta vystihuje hĺbku frustrácie, ktorú mnohí cítia. Keď sa namiesto skutočných riešení a zmysluplnej diskusie dočkáme len prázdnych fráz a obviňovania, dôvera v politiku a inštitúcie klesá. Namiesto reflexie nad tým, prečo sa takýmto tragédiám nedarí predchádzať, vidíme často len divadlo.

Morálka a poškvrnené ruky: Kto má právo kritizovať?

„A ty, Kolíková, ešte raz si si dovolila niekoho poúčať o morálke, tak ti pripomeniem, že tvoje ruky sú rovnako, ak ak nie viac, poškvrnené!“ Táto konkrétna výčitka smeruje k špecifickej osobe, no reprezentuje širší problém – otázku morálneho práva kritizovať.

V politike, ale aj v bežnom živote, sa často stretávame s tým, že sa nám morálne poúčania dostávajú od ľudí, ktorí sami nemajú „čisté svedomie“. Vzniká tak pocit pokrytectva a nespravodlivosti.

• Dvojaký meter: Často posudzujeme iných prísnejšie, než seba samých.
• Minulé činy: Minulosť politikov (a nielen ich) môže vrhať tieň na ich súčasné vyhlásenia a činy. Ak niekto v minulosti zlyhal, je pre verejnosť ťažké veriť v jeho úprimnú snahu o zmenu.
• Strata dôvery: Opakované prípady, keď politici (bez ohľadu na stranu) pôsobia nedôveryhodne, vedú k všeobecnej strate dôvery v celý politický systém.

„Si len ďalší príklad toho, ako sa politická scéna stala baštou pretvárky a cynizmu. Fuj!“ Tento znechutený výkrik je výsledkom dlhodobej frustrácie a pocitu, že politika sa odtrhla od reality a potrieb bežných ľudí.

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Sú Zelenského teroristi hrozba pre celú EU? & Teroristický útok v Monaku
• 
  Kolíková tebe nie je hanba? Keď bolesť iných krmí cynizmus
• 
  Prečo stále, ani za tejto Vlády SR, nemôžu Slováci počuť celú pravdu?
• 
  Nie, uctievanie nacistických kolaborantov a fašistických hrdlorezov nie je vaša vec!
• 
  Na ruskom tankeri v Baltskom mori nainštalované ťažké guľomety
• 
  Dve pravdy & Hajlajty Denníka N, Sme, aktualít, Pravdy

---

---