17 november nie je o Ficovi, ale o roku 1939. Spýtajte sa „historičky“ Stohlovej

Málokto z tých, čo sa chystajú v Bratislave 17. novembra pod zámienkou, že idú demonštrovať za slobodu a demokraciu, ktorú im upiera Ficova vláda, by ešte vedel odpovedať na otázku, čo sa v tento deň udialo v roku 1939. Mali by sme sa na to opýtať napr. takej Tamary Stohlovej. Pre tých, čo by nevedeli, 17. november je Medzinárodným dňom študentstva na pamiatku udalostí v nacistami okupovanej Prahe v spomínanom roku.

Praha 1939 – Bratislava 2025: Kto ešte vie, čo si 17. novembra pripomíname?

Pri príležitosti 21. výročia vzniku ČSR vyšli do ulíc Prahy napriek zákazu nemeckých okupantov tisíce ľudí. Pri rozháňaní demonštrácie bol zabitý pekársky robotník Václav Sedláček a 24-ročný študent medicíny UK Jan Opletal bol postrelený do brucha. Po dvoch týždňoch zraneniam podľahol. Jeho pohreb 15. novembra sa zmenil na obrovskú protinacistickú demonštráciu českých vysokoškolákov. Následne potom došlo v Protektoráte Čechy a Morava k tvrdým represáliám zo strany nemeckej okupačnej moci proti českým študentom. V noci zo 16. na 17. novembra 1939 nacistické orgány prepadli študentské internáty. Bez súdu popravili 9 predstaviteľov študentských organizácií a vyše 1 200 študentov deportovali do koncentračného tábora Sachsenhausen-Oranienburg. Za Medzinárodný deň študentstva bol 17. november v roku 1941 v Londýne vyhlásený na pamiatku týchto tragických udalostí.

Za nášho života začala v tento deň tzv. Nežná (v Česku Sametová) revolúcia za slobodu a demokraciu. Neviem, prečo sa v názve sviatku objavilo slovo “boj”, keď sa nebojovalo, nikoho nepostrelili, nikto naozaj neumrel. Hoci eštebák Žifčák alias študentský aktivista Milan Růžička toho 17. novembra kráčal na čele sprievodu, ktorý zámerne smeroval na Národnú triedu rovno oproti policajným kordónom, potom, akože po strete s políciou, omdlel, bol naložený do sanitky a pani vrátnička z internátu Drahomíra Dražská rozšírila fámu, že polícia na smrť ubila študenta Matematicko-fyzikálnej fakulty UK Martina Šmída. Slobodná Európa a BBC vypustili správu o smrti študenta do éteru. Rodičia študentov sa naštvali a bolo to!

Na televíznych kanáloch budú zas od rána do noci bľabotať o revolučnom odkaze novembra

Nebudem tu opisovať svoje osobné “zásluhy” za ten novembrový “boj za slobodu a demokraciu”, po nejakom čase mi bolo, keď som si na to spomenula, trápne, a dnes mi je už z toho môjho vtedajšieho prostoduchého nadšenia iba trochu smiešno. Na televíznych kanáloch budú zas od rána do noci bľabotať o revolučnom odkaze novembra, ešteže som ich zrušila a ani rádio nepočúvam. Takže moja psychohygiena by nemala byť nijako narušená. Aj za toho minuláča sme dokázali ignorovať snahy o naše ideovopolitické preškolenie, tak ani dnes nás nedogoňat. Eštežečo, aby ma zas preškoľoval nejaký Leško z fakultného výboru SZM!;-)

Pamätá niekto izby revolučných tradícií a besedy s účastníkmi bojov za lepšie zajtrajšky? Tak mi pripadajú všetky tie politické podcasty našich renomovaných majnstrímových mienkotvorcov. V nich zaujímajú filozofické pózy a vykladajú dobrodružné historky z revolučných čias všetci tí starí Hríbovia, Šimečkovia, Kňažkovia, Ferovia Mikloškovia…

Tak sa teda ospravedlňujem, že mi nič nie je sväté, ani ten boj za slobodu a demokraciu. Nebite ma! Asi to bude tým, že jediné o čo sme videli, že sa naozaj bojovalo, boli nakoniec iba lukratívne pozície – o miesto hore, život hore. To bol taký román od Johna Braineho, ale dnes by už asi nikoho morálne nerozrušil. Lebo od jeho čias sme otrlejší.

To by bolo asi všetko, čo mám k tomu 17. novembru 2026. Sloboda, ako nakoniec človek zistí, je iba jeho vnútorný stav. A demokracia? Dnes to – keď sa tak poobzeráme – vyzerá skôr na démonkraciu.