Prepustenie JUDr. Kováčika na základe zákona Lipšica 301/2005

---

• Prepustenie JUDr. Dušana Kováčika: Diskusia o jeho prepustení z výkonu trestu a kritika ministra spravodlivosti JUDr. Suska.
• Dovolanie na Najvyšší súd: Informácie o podaní dovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho obhajcami a ministrom spravodlivosti.
• Právomoci ministra spravodlivosti: Analýza právomocí ministra spravodlivosti podľa § 380 Trestného poriadku a ich dopad na trestné konanie.
• Kritika právnej regulácie: Kritika prijímania zákonov, ktoré posilňujú politickú ingerenciu do súdnych procesov.

---

Viktória Hellenbart: Pár poznámok k prepusteniu JUDr. Dušana Kováčika z výkonu trestu odňatia slobody a ku kritike JUDr. Suska, ministra spravodlivosti. O tom, že kolegovia advokáti podávajú dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, bola verejnosť a teda aj ja, pomerne podrobne informovaná zo série videí, ktoré postupne zverejňovali jeho obhajcovia, v ktorých poukazovali na pochybenia orgánov činných v trestnom konaní pri vedení vyšetrovania, do očí bijúcu zaujatosť vyšetrovateľov a súdny proces vedený spôsobom, ktorý možno hodnotiť ako masívny zásah do práva obvineného na obhajobu. Ako aj na porušovanie jeho práv ako väzobne stíhanej osoby a mnoho otrasných nezákonností.

Viktória Hellenbart: Z videí som nadobudla dojem, že dovolanie podávajú v prospech odsúdeného kolegovia advokáti na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Z verejnosti oznámeného stanoviska ministra spravodlivosti vyplýva, že aj minister spravodlivosti obdržal podnet na podanie dovolania, ktorý vyhodnotil ako opodstatnený a tiež podal proti odsudzujúcemu rozsudku dovolanie.

Ministerstvo spravodlivosti napadlo rozhodnutia súdov dovolaním.

Z medializovaných informácií sa teda javí, že mimoriadny opravný prostriedok využil obvinený prostredníctvom svojich obhajcov, kedy využil procesné právo obvineného napadnúť dovolaním právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 369 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku, a súčasne bol podaný aj podnet ministerstvu spravodlivosti na zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu podľa § 369 odsek 1 Trestného poriadku, a aj ministerstvo spravodlivosti napadlo rozhodnutia súdov dovolaním.

Ministerstvo spravodlivosti však má podľa § 380 Trestného poriadku, popri generálnom prokurátorovi, spoločne s podaním dovolaní veľmi zaujímavé oprávnenia z pohľadu deľby právomocí v štáte. Samotná možnosť podať dovolanie je právomoc, ktorou generálny prokurátor a minister spravodlivosti využívajúc mimoriadny opravný prostriedok otvárajú už právoplatne rozhodnutú vec. Netreba osobitne zdôrazňovať, že by sa tak malo diať len vo výnimočných prípadoch, ktoré odôvodňuje nielen individuálny záujem podnecovateľa, ale tento sa prelína aj s verejným záujmom.

Vstup do právoplatne skončenej veci je spojený s oprávnením navrhnúť väzobné stíhanie podané spoločne s dovolaním v neprospech obvineného, alebo s právom prerušiť výkon trestu obvinenému, ak sa dovolanie podáva v jeho prospech. Netreba osobitne zdôrazňovať, že tak obmedzenie osobnej slobody človeka, ktorému na základe právoplatného rozsudku nebol uložený trest odňatia slobody, a rovnako aj prepustenie osoby z výkonu trestu, nie sú maličkosti.

Rozhodovanie o vine, nevine a ukladanie trestov je zverené nezávislým súdom.

Vedenie vyšetrovania a objasňovanie trestnej činnosti je zákonom zverené nezávislej polícii a dozor na dodržiavaním zákonnosti pri vyšetrovaní je zverený prokuratúre, na čele ktorej stojí generálny prokurátor. Rozhodovanie o vine, nevine a ukladanie trestov je zverené nezávislým súdom.

Čo sa týka väzobného stíhania osôb, jedná sa o vážny zásah do osobnej slobody, a preto právomoc rozhodnúť o jeho nariadení majú výlučne súdy. Platí to aj v prípade, ak to navrhuje minister spravodlivosti alebo generálny prokurátor spoločne s podaním dovolania. O návrhu na zaistenie osoby a jej vzatie do väzby rozhoduje dovolací súd – teda Najvyšší súd SR. Ale ak odsúdený vykonáva trest odňatia slobody na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, spoločne s podaním dovolania najvyššiemu súdu v jeho prospech môže generálny prokurátor, ako aj minister spravodlivosti, prerušiť výkon rozhodnutia a prepustiť ho z väzenia, ako sa to stalo v prípade JUDr. Kováčika.

§ 380 odsek 4 Trestného poriadku, ktorý tieto právomoci generálneho prokurátora a ministra spravodlivosti upravuje, platil už od prijatia zákona číslo 301/2005 Z. z., teda od 1.1.2006. Tento zákon pochádza z dielne ministra spravodlivosti JUDr. Daniela Lipšica.

Rekodifikácia Trestného poriadku bola nielen médiami fandiacimi ministrovi JUDr. Danielovi Lipšicovi označovaná za krok k posilneniu právneho štátu.

Už od jeho prijatia mi ostalo vysoko zdvihnuté obočie nad tým, prečo došlo k prevzatiu takéhoto oprávnenia, ktoré neuveriteľným spôsobom posilňuje pozíciu ministra spravodlivosti, ako zástupcu výkonnej moci, a dáva mu právo aktívne vstupovať do trestného stíhania a výkonu trestov uložených súdmi. Rekodifikácia Trestného poriadku bola nielen médiami fandiacimi ministrovi JUDr. Danielovi Lipšicovi označovaná za krok k posilneniu právneho štátu.

Do prijatia zákona číslo 301/2005 Z. z. platil Trestný poriadok číslo 141/1961 Zb., ktorý vo vyhlásenom znení počítal zo zrušením právoplatných rozhodnutí súdov na základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý sa označoval ako sťažnosť pre porušenie zákona ( § 266 a nasledovné). Návrhové oprávnenie, podať sťažnosť pre porušenie zákona, mali proti právoplatnému rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon, len generálny prokurátor a predseda Najvyššieho súdu. Sťažnosť sa podávala na Najvyššom súde. Zákon mohol byť porušený tak v prospech, ako aj v neprospech obvineného.

Výkon rozhodnutia, proti ktorému generálny prokurátor alebo predseda najvyššieho súdu podali sťažnosť pre porušenie zákona, mohli odložiť alebo prerušiť.

Právo podávať sťažnosť na porušenie zákona okrem generálneho prokurátora ministrovi spravodlivosti ( namiesto predsedu najvyššieho súdu) bolo upravené novelou Trestného poriadku zákonom číslo 149/1969 Zb. z 18.12.1969, s účinnosťou od 1.1.1970. Novela teda bola prijatá v období historikmi označovanom ako normalizácia, teda posilnenie cenzúry a silnej ruky štátu, vrátane silnejšej politickej ingerencie do súdnych procesov.

A toto oprávnenie ministra vrátane prerušenia alebo odloženia výkonu trestu zostalo zachované aj po rekodifikácii zákonom číslo 301/2005 Z. z . Máte potrebu sa spýtať prečo ?

Vstupom ministra spravodlivosti do procesu zrušenia právoplatných rozhodnutí súdov nielen návrhovým oprávnením, popri generálnom prokurátorovi, ale aj jeho vstupom priamo do priebehu trestného procesu odložením výkonu rozhodnutia alebo jeho prerušením, sa minister spravodlivosti priamo začleňuje do procesu trestného stíhania a stáva sa jedným z orgánov činných v trestnom konaní alebo súdom.

Toto oprávnenie je priamym vstupom do právoplatne rozhodnutej veci

ešte predtým, než sa rozhodlo o tom, či bude mimoriadny opravný prostriedok úspešný, a či rozhodnutie bude zrušené, teda vstup do kompetencie súdov, ktoré jediné sú oprávnené nariadiť výkon trestu, jeho odloženie a ďalšie rozhodnutia s tým spojené. ( Popri oprávneniach prezidenta udeliť milosť, amnestiu a podobne, ktorým sa v tomto príspevku nebudem venovať.)

Keďže prokurátor ako pán prípravného konania môže príkazom prepustiť osobu, ktorá je väzobne stíhaná z väzby na slobodu, a o prepustení rozhoduje súd len vtedy, ak prokurátor návrhu na prepustenie vyhovieť nechce, oprávnenie generálneho prokurátora odložiť výkon trestu alebo ho prerušiť vnímam ako menej problematické, aj keď v štádiu právoplatne rozhodnutej veci tiež vyvoláva rozpačité pocity. Ale vstup ministra spravodlivosti do tohto procesu oprávnením odložiť výkon trestu uložený a nariadený právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré ešte nebolo zrušené alebo jeho prerušenie, je za mňa oprávnením, ktoré je viac ako rizikové.

Či chápal a videl minister spravodlivosti, z dielne ktorého takýto predpis vyšiel, celkový kontext a spoločenský dopad takejto politizácie trestného procesu, vie len on sám.

Zo zákona som nedokázala prísť k jednoznačnému záveru

Bez ohľadu na úspech alebo neúspech dovolania na najvyššom súde sa ministrovi spravodlivosti otvoril priestor svojim politickým chránencom odložiť alebo prerušiť výkon trestu, a umožniť im tak ešte pred rozhodnutím súdu o dôvodnosti dovolania pobyt na slobode. Zo zákona som nedokázala prísť k jednoznačnému záveru, či v prípade, ak sa takto prepustená osoba dá na útek a odhalí sa to, je možné prerušený výkon trestu opäť nariadiť. Pobyt na slobode a existencia alebo neexistencia dôvodov väzby nepochybne majú vplyv aj na priebeh vyšetrovania, čím nechcem povedať, že som fanúšikom nadužívania väzby, ktorá je z môjho pohľadu už skoro notorietou v slovenskej trestnej praxi.

Týmto znením zákona minister spravodlivosti, ako výkonná moc, a politik, získava priame rozhodovacie právomoci podľa trestného poriadku, a z tohto pohľadu obstojí konštatovanie, že sa v určitom zmysle stáva orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, pretože rozhodnutie o prerušení trestu je obdobné rozhodovaniu súdov, avšak v prípade ministra s obmedzenou alebo žiadnou zodpovednosťou za výsledok trestného konania.

Viktória Hellenbart: A ako to už býva, bomba buchla pod zadkom tým, ktorí ju nastražili tj. Lipšic

§ 380 odsek 4 Trestného poriadku z dielne najväčších bojovníkov za demokratické západné hodnoty, tu tíško nenápadne driemal dlhé roky mimo pozornosť verejnosti a médií. To, že táto časovaná bomba vybuchne bolo jasné každému, čo sa len trocha rozumie do princípov práva a spravodlivosti.

A ako to už býva, bomba buchla pod zadkom tým, ktorí ju nastražili a dá sa očakávať, že buchne pod zadkom aj tým, ktorí ju mohli znefunkčniť, ale neurobili tak.

Kritika smerovaná voči JUDr. Suskovi, súčasnému ministrovi spravodlivosti, ktorý potom, ako sa oboznámil s dôvodmi podnetu na dovolanie a stotožnil sa s nimi, konal výlučne v rámci zákona, je v plnom rozsahu neopodstatnená.

Ale pomaly si už zvykáme na to, že médiá sa detinsky hádžu o zem, keď niekto koná v súlade so zákonom, a do nebies velebia tých, ktorí zákon hrubo porušujú.

Kritiku si určite zaslúžia všetci tí, ktorí nezodpovedne pristupujú k právnej regulácii vzťahov, krivia zákony a prijímajú také, ktoré im vyhovujú, kým sú pri moci a krátkozrako nemyslia na to, že sa to nielen im, ale celej spoločnosti môže vrátiť ako bumerang a raz sa to stane nášľapnou mínou v ich politickej kariére ( tu sa mi žiada pripomenúť „veselú príhodu“ spojenú so zrušením špeciálneho súdu zo strany ústavného súdu, a jeho obnovením pod názvom „špecializovaný trestný súd“ politikmi, ktorí potom sami doplatili na jeho protiústavný charakter, keď chytrácky obišli nález ústavného súdu).

Výkriky, komentáre a aplauz médií, okrem nepríjemného hluku a bordelu, dokazujú najmä to, že sa do problematík, ku ktorým sa okamžite vyjadrujú, vôbec nerozumejú. A vo väčšine prípadov škodia celej spoločnosti nielen sebe.

A vo väčšine prípadov si to vôbec neuvedomujú.

Viktória Hellenbart

---

---