Čaputovej mediálny „výprsk“, v denníku FINANCIAL TIMES

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

TÁ ŽENA ROBÍ PRESNE TO, ČO SOM ČAKAL

Včerajšie reakcie na článok britského denníka FINANCIAL TIMES, ktorý priniesol znôšku heslovitých vyjadrení Zuzany Čaputovej (zámerne nepíšem prezidentky) na dianie a situáciu u nás, sú zmesou prekvapenia, oprávneného rozhorčenia, šoku a hnevu. Samozrejme reakcie neo-liberálnych Progresívcov sú naopak ováciami nadšenia. Až sem sme sa to v tomto štáte dostali.

Populárne

Je PS extrémistická strana? Nevieme, ale jej vedenie extrémisti sú

Mňa ale nič z úst Zuzany Čaputovej neprekvapuje. Presne toto som totiž od nej a v jej podaní od samého začiatku čakal, ba ešte horšie. Ale to horšie bohužiaľ ešte určite príde – v zostávajúcich dňoch pred oboma kolami prezidentských volieb a aj po nich, až do skončenia jej mandátu a odchodu z paláca, v ktorom sa tá osoba nikdy nemala ocitnúť. Spomínam si, že keď mi sestričky v nemocnici priniesli na izbu správu o víťazstve Čaputovej v prezidentských voľbách (vtedy som ležal v okresnej nemocnici), boli smutné a sklamané. Tou nemocnicou sa v to ráno nieslo akési zvláštne ponuré mlčanie ustarostených tvári personálu a pacientov. Samozrejme hovorím o Kysuciach – o tých Kysuciach, ktoré za Čaputovú nehlasovali, rovnako ako nehlasovali ani o rok neskôr za Matoviča. Všetka česť tomuto rozumnému, ostražitému a pracovitému regiónu, plnému skromných a priateľských ľudí.

Čaputová ma naozaj ničím neprekvapila. Robí presne to, na čo bola nadizajnovaná, a bude to robiť až do samého konca jej funkčného obdobia. Čo ma však v tejto súvislosti predsa len sklamalo a nemilo prekvapilo nie je ani tak ona a jej počínanie, ale tí z mojich známych, od ktorých som nečakal, že ňou budú nadšení a dajú jej vo voľbách svoj hlas, a dokonca pridajú o rok neskôr aj hlas pre Igora Matoviča. Žiaľ, aj takíto ľudia sa na Kysuciach sem tam našli, našťastie je ich veľmi málo. Styky a kontakt som prerušil a ukončil. Ako dlhoročný komentátor s hlbokým ponorom do politiky so všetkými jej súvislosťami a implikáciami totiž nedokážem viesť hoci aj len bežnú konverzáciu s ľuďmi, ktorí toto všetko svojím pričinením na Slovensku spôsobili.

Pokiaľ ide o spomínaný článok v denníku Financial Times (FT), ten je pozoruhodný predovšetkým tým, že to ani nie je rozhovor s Čaputovou v pravom slova zmysle, a najmä v obvyklom novinárskom rozsahu takého renomovaného veľkého denníka. Mám totiž na dne môjho novinárskeho archívu starší dvojstranový obsiahly článok a rozhovor FT s prezidentom Klausom, aj s jeho veľkou fotografiou. Toto nie, toto je len akýsi prečudesne stručný mediálny „výprsk“, akési verejné vyšteknutie zlostnej provinčnej karpatskej političky bez štipky štátnického formátu – političky, ktorá samu seba a veľkú väčšinu národa unavila a na celej čiare zlyhala nielen ako hlava štátu, ale aj ako človek. Nie je to nič viac ako bezduchá stručná zmes heslovitých úsečných nadávok na novú vládu a vládnu koalíciu. Ona totiž v tom článku neargumentuje, ona len skratkovito nadáva, ako keď nejaká zlostná pavlačová klebetnica pri vešaní prádla vykrikuje na kohosi zlostné invektívy cez tri poschodia bytovky.

Minulý týždeň som dostal otázku, či aj odchádzajúcej Čaputovej napíšem na záver jej funkčného obdobia otvorený list, tak ako som pred piatimi rokmi napísal jej predchodcovi Kiskovi. Určite napíšem. Myslím, že v tomto prípade bude zbytočné čakať až na koniec jej mandátu.

Pellegriniho čaká veľká robota ak bude v druhom kole zvolený, lebo to domáce špinavé prádlo z prezidentského paláca, spolu s tým smradľavým od opozície, je už porozťahované a porozvláčané hore dolu po celej nervóznej Európe. Bude to fuška, ale zvládneme to spoločným úsilím. So mnou sa dá počítať. Treba len, aby tie voľby nevyhral jedovatý „okuliarnik indický“. Ak by náhodou vyhral Harabin, ako niektorí národniari v skryte duše dúfajú, to špinavé prádlo sa tak dôkladne vydezinfikuje, vyperie pri najvyššej teplote, naavivážuje a naškrobí, že bude príjemne rozvoniavať sviežimi jarnými kvietkami až po Brusel.

Autor: Michal Zoldy FB