DZURINDA SA SPRÁVA AKO ADOLESCENTNÝ HURVÍNEK

---

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

---

Prečo odrazu dostáva okrajový politik, tiež známy bicyklista, Mikuláš Dzurinda, toľko priestoru v médiách?Jeho voličská základňa predstavuje na Slovensku zrejme len jeho širšiu rodinu a ich susedov (771 voličov).

Ale.

Šéfuje jednej veľmi vplyvnej politickej transatlantickej skupine, ktorá okrem iného udáva tempo v európskej politike. Wilfried Martens Centre for European Studies, predtým Centrum pre európske štúdie (frakcia EPP).

Dzurinda, bývalý slovenský premiér, je spomínaný v médiách pre jeho súčasnú pozíciu v rámci Wilfried Martens Centre for European Studies. Toto centrum je oficiálnym think tankom Európskej ľudovej strany (EPP), ktoré sa zaoberá analýzou a formulovaním politických stratégií na európskej úrovni. Jeho vplyv v oblasti európskej politiky je významný, pretože poskytuje platformu pre spoluprácu medzi centristickými a pravicovými partnermi a odborníkmi, a pomáha tvorcovi rozhodnutí a lídrom verejnej mienky pri formulovaní nových a efektívnych politických možností. Jeho vedenie Martens Centre môže byť dôvodom zvýšeného záujmu médií, keďže diskusie o budúcnosti Európy sú stále aktuálne a dôležité.

A preto má prístup k médiám a môže si tvrdiť, čo len chce. Trebárs aj to, čo potom zopakuje nejaký Anders Rasmussen, funkčne nižšie postavený bývalý šéf NATO. Martens Centre je mimochodom v Rusku od roku 2023 evidovaný ako nežiaduci zahraničný agent.

JNS

---

DZURINDA SA SPRÁVA AKO GEOPOLITICKÝ HURVÍNEK

V členských štátoch NATO sa množia iniciatívy požadujúce zriadenie protivzdušného štítu, chrániaceho Ukrajinu pred náletmi ruských dronov a rakiet. Podľa navrhovateľov by to malo fungovať tak, že v Poľsku, na Slovensku, v Maďarsku a Rumunsku by boli rozmiestnené systémy protivzdušnej obrany NATO a z ich území by odpaľovali rakety zacielené na ruské bezpilotné prostriedky a strely rôzneho typu a dosahu, ktoré ohrozujú najmä západnú Ukrajinu.

Človek by si pomyslel, že postačí, ak má slovenská politická scéna Švejka, istého Jara, čo ho volajú aj Naď, no ako sa ukazuje, podobných postavičiek z panoptika máme viac. Azda by sme ich mohli exportovať do Česka, kde sa zrodil tento literárny charakter. Ide totiž o to, že o slovo sa prihlásil premiér na dôchodku Mikuláš Dzurinda. Podľa neho by malo byť súčasťou protivzdušného štítu Ukrajiny aj Slovensko. Vyhlásenie expremiéra vlastne nie je hodné Švejka, toto je na úrovni adolescentného Hurvínka.

Hneď vysvetlím a začnem pohľadom z Ruska.

Bez ohľadu na západnú propagandu je možné konštatovať, že Kremeľ riadia realisti. Aj keď nie vždy sa aj realisticky správajú, ale to je iný príbeh. V každom prípade, keď sa vrhli do invázie na Ukrajinu, možno nie celkom realisticky očakávali skorý koniec, ale keď sa nekonal, nemohli mať pochybnosti o tom, že NATO bude zbrojiť Ukrajinu. Verejne za to budú západných spojencov kritizovať, ale taká je logika politiky. Logika vojny im však takisto nie je cudzia, a preto berú dodávky západných zbraní na Ukrajinu ako súčasť geopolitickej reality. Samozrejme, nie sú tým nadšení, ale ak nechcú širší a ešte ničivejší konflikt (a zdá sa, že aspoň zatiaľ nechcú), museli sa s tým naučiť žiť.

Inými slovami americké a iné západné zbrane zabíjajú ruských vojakov a ničia ruskú vojenskú techniku, ale to nie je to isté, ako keby sa na tom podieľali priamo vojaci NATO. Nielen Ukrajina, ale aj samo Rusko nakupuje a zháňa zbrane v zahraničí. V prvých dňoch vojny aj zástancovia najtvrdšej línie vrátane britského premiéra Borisa Johnsona a generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga zdôrazňovali, že čižmy vojakov aliancie sa nedotknú ukrajinskej pôdy. Mali na to milión racionálnych dôvodov.

Teraz si predstavme, ako systémy protivzdušnej obrany členských štátov NATO, rozmiestnené na východných hraniciach Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska, zostreľujú ruské drony a rakety nad Ukrajinou. Zároveň ponechajme bokom, že prinajmenšom Bratislava, Budapešť a zrejme aj Bukurešť takéto plány zhodia zo stola. Berme to ako myšlienkový experiment. Čo by znamenalo naplnenie popísaného scenára a aké by z toho vyplývali dôsledky?

Začnime menej závažnejšími faktami. Ničiť protivníkove rakety a drony nie je to isté, ako zabíjať jeho vojakov. Zostreľovať protivníkove vzdušné prostriedky z vlastného územia na území tretieho štátu nie je to isté ako vykonávať rovnaké vojenské činnosti na území štátu priamo zapojeného do kinetického konfliktu. Lenže tým sa výpočet takpovediac poľahčujúcich okolností končí.

Po prvé, bez ohľadu na to, z akého územia to robíte, vo chvíli, ako zostreľujete vzdušné prostriedky jednej z bojujúcich strán, stávate sa aktívnou súčasťou vojenského konfliktu. Naozaj to chce NATO? Naozaj to chce slovenský Mikuláš Dzurinda?

Po druhé, ak sa stanete aktívnym účastníkom vojenského konfliktu, musíte počítať s tým, že aj vaše územie sa stane terčom útokov jednej z bojujúcich strán, v tomto prípade Ruska. V tomto ohľade sa nedá spoliehať na to, že Moskva sa nebude chcieť dostať do priameho konfliktu s NATO, pretože aliancia už aj tak bude v priamom konflikte s Ruskom.

Po tretie, každý, kto aspoň v základných rysoch číta geopolitickú partiu, musí vidieť, na akých základoch bola/je položená pôvodná stratégia NATO. Stojí na dvoch pilieroch. Ani jeden nebol oficiálne a explicitne pomenovaný, no aj bežnou analytickou činnosťou je možné identifikovať aspoň ich hrubé rysy. Pilier A hovorí, že Ukrajina nesmie padnúť, a preto musí dostať toľko zbraní, aby neskolabovala. Pilier B hovorí, že Ukrajina môže dostať len toľko zbraní a takého druhu, aby v čase T bolo možné prinútiť Rusko rokovať o podmienkach prímeria a mieru. Rôzni pomätenci volali a volajú po tom, aby NATO uštedrilo Rusku ponižujúcu porážku, ale tieto hlasy aspoň zatiaľ nie sú súčasťou oficiálnej politiky členských štátov.

Vzhľadom na uvedené je potrebné vykázať Mikuláša Dzurindu do patričných medzí pohodlia premiérskeho dôchodku. Poniektoré médiá mu namiesto toho dávajú priestor. Tomu sa nedá zabrániť, pretože máme aj ctíme slobodu prejavu, slova aj tlače, no zároveň je potrebné veci správne pomenovať: Mikuláš Dzurinda sa na medzinárodnej scéne správa ako Hurvínek, čo je pri pomyslení na to, že bol nielen dvakrát premiérom, ale aj ministrom zahraničných vecí, národná katastrofa a jeho osobná hanba.

Peter Tóth & Ďateľ

---