V auguste 1945 USA zhodili jadrové bomby na Hirošimu a Nagasaki

• Hirošima a Nagasaki: V auguste 1945 USA zhodili jadrové bomby na tieto japonské mestá, čo spôsobilo obrovské straty na životoch a dlhodobé zdravotné následky pre obyvateľstvo.
• Dôsledky bombardovania: Okamžité obete, zničenie infraštruktúry, a dlhodobé zdravotné problémy vrátane rakoviny a malformácií u detí.
• Politické dôvody: Použitie jadrových zbraní malo aj politické ciele, vrátane demonštrácie sily USA a obmedzenia sovietskeho vplyvu v Tichomorí.
• Historický kontext: Spojené štáty použili jadrové bomby ako súčasť širšej stratégie na ukončenie druhej svetovej vojny a zabezpečenie povojnového vplyvu.

Prvá jadrová bomba Spojených štátov bola zhodená na japonské mesto Hirošima 6. augusta 1945. V tom čase žilo v meste približne 350 000 obyvateľov. V dôsledku jadrového výbuchu zomrelo nepredstaviteľne hrozným spôsobom asi 80 000 obyvateľov a do konca roku 1945 prišlo o život najmenej 140 000 až 150 000 obyvateľov mesta. Prevažná väčšina z nich sú civilisti. Druhé mesto zasiahnuté americkým jadrovým bombardovaním, Nagasaki, bolo vybrané ako náhradné zariadenie za mesto Kjóto. Tu, bezprostredne po výbuchu, 9. augusta a potom do konca roku 1945, prišlo o život najmenej 75 000 až 80 000 obyvateľov. Opäť takmer len civilisti.

Ľavý obrázok: Výbuch atómovej bomby nad Hirošimou. Útoku sa zúčastnilo šesť lietadiel 509th Composite Group: jedno nieslo bombu (Enola Gay), jedno robilo vedecké merania výbuchu (The Great Artiste), tretie fotografovalo (Necessary Evil) a ostatné leteli približne hodinu dopredu ako „meteorológovia“. Zlé počasie by neumožnilo splniť cieľ – vedci trvali na jednoznačných záberoch. Pravý obrázok: Atómové bombardovanie Nagasaki 9. augusta 1945. Foto: Wikipedia.org

V epicentre výbuchu bola dokonca nemocnica.

Počet obetí jadrového bombardovania sa uvádza v rôznych zdrojoch rôznych výšok, ale vždy alarmujúci. Dôležité je, že ľudia zomierali nielen na nepredstaviteľne obrovské horúčavy, keď teplota v strede ohnivej gule dosiahla až 50 miliónov stupňov Celzia (výbuch v Hirošime mal silu 15 až 20 kiloton TNT), ale aj v dôsledku obrovskej rázovej vlny, ktorá zrovnala budovy okolo epicentra so zemou. A potom následky vysokého žiarenia spôsobeného, smrteľného v blízkosti epicentra žiarenia. V skutočnosti polovica obetí jadrového bombardovania doslova zhorela. Počas prvého testu účinkov atómovej bomby v Alamogorde bola v epicentre výbuchu oceľová veža vysoká 40 metrov. Po výbuchu sa veža doslova vyparila. Takto si môžeme predstaviť účinnosť jadrového výbuchu nielen na budovách, ale predovšetkým na všetkých živých veciach, najmä na ľuďoch. V epicentre výbuchu bola dokonca nemocnica.

Druhou dôležitou okolnosťou týkajúcou sa následkov amerického jadrového bombardovania oboch japonských miest je, že obyvateľstvo postihnutých oblastí trpelo a zomieralo v dôsledku radiácie niekoľko generácií po zhodení dvoch bômb. Deti sa rodili s malformáciami a výskyt rakoviny sa mnohonásobne zvýšil. V nasledujúcich rokoch zomreli na rakovinu desaťtisíce ľudí a ďalší zomreli na iné choroby ovplyvnené žiarením. Utrpenie civilného obyvateľstva pripomínalo starozákonné trestanie obyvateľov Sodomy a Gomory. Podľa legendy o tom rozhodol Pán. Harry Truman, prezident Spojených štátov amerických, ktorý nastúpil do úradu v Bielom dome 12. apríla 1945, v ten istý deň, keď zomrel jeho predchodca Franklin Delano Roosevelt.

Osobná skúsenosť s účinkom jadrovej bomby v Hirošime

Pozrime sa veľmi stručne na to, ako funguje jadrová bomba: Bezprostredne po výbuchu sa silné elektromagnetické žiarenie všetkých dĺžok, vrátane nebezpečného röntgenového a gama žiarenia a spaľujúceho infračerveného žiarenia, šíri rýchlosťou svetla. Žiarenie dopadajúce na objekty v okolí zvyšuje ich teplotu až do bodu vznietenia alebo roztavenia. Nasleduje tlaková vlna šíriaca sa do okolia v atmosfére. Búra domy, búra stromy a berie so sebou veľké predmety. Následne sa do životného prostredia rozptýlia produkty jadrového štiepenia, rôzne látky, ktoré rádioaktívne kontaminujú okolie. Toľko v skratke. Majme vždy na pamäti, že sa to deje v desivej horúčave.

Japonský lekár Michihiko Hachiya opísal svoju skúsenosť vo svojom Hirošimskom denníku slovami, v ktorých opísal svoju vlastnú skúsenosť s účinkami výbuchu jadrovej bomby v Hirošime: „Inštinktívne som sa pokúsil utiecť, ale trosky a spadnuté trámy mi zablokovali cestu. Opatrne som sa pohol dopredu a podarilo sa mi dostať sa na chodbu a von do záhrady. Premohla ma extrémna slabosť a zastavil som sa, aby som sa spamätal. Na moje prekvapenie som zistila, že som úplne nahá… Kam sa podeli moje spodky a tričko?… Bol som porezaný po celej pravej strane tela a krvácal som. Zo škaredej rany na stehne mi trčala veľká trieska a do úst mi kvapkalo niečo teplé.

Tí, ktorí mohli, utiekli; Tí, ktorí nemohli, zomreli.

Keď som si pozorne nahmatal tvár, zistil som, že je roztrhnutá a spodná pera je doširoka roztrhnutá. Veľký kus skla mi uviazol v krku.“ A ešte trochu: „Okolo nás hučali spaľujúce poryvy vetra a bolestivo nám hádzali prach a popol do očí a nosov. Naše ústa boli suché a hrdlá sme škrabali a boleli od štipľavého dymu, ktorý prenikal do našich pľúc… Nakoniec nebolo možné vydržať horúčavu… Tí, ktorí mohli, utiekli; Tí, ktorí nemohli, zomreli… Keď silný vietor prenášal plamene z jednej budovy do druhej, začal horieť zo všetkých strán. Čoskoro nás obklopil oheň… Hirošima už nebola mestom, ale spálenou prériou. Od východu na západ bolo všetko zrovnané so zemou…“

Michihiko Hachiya mal šťastie v tom, že bol dosť ďaleko od epicentra výbuchu. V tom čase zomrelo približne sto lekárov a mnoho ďalších členov zdravotníckeho personálu. Tisíce továrenských robotníkov boli zabité, väzni boli odvezení do mesta za prácou, ako aj mnoho školskopovinných detí, ktoré tiež pomáhali mestu odpratávať trosky po predchádzajúcom konvenčnom bombardovaní.

Prečo Spojené štáty vlastne použili jadrové bomby proti Japonsku?

Dodnes zostáva nevyriešená otázka, prečo Spojené štáty použili najväčšiu a najsilnejšiu zbraň proti Japonsku v tom čase, ktorú vyvinuli len nedávno pomocou nemeckých vedcov pracujúcich pôvodne pre nacistické Nemecko? Oficiálna americko-britská interpretácia je, že Japonsko kládlo tvrdý odpor, odmietlo sa vzdať, a preto bolo potrebné zraziť Japonsko na kolená. Túto interpretáciu poskytuje aj Winston Churchill vo svojich vojnových memoároch (Druhá svetová vojna). Argument pre výber prvého cieľa, Hirošime, je založený na skutočnosti, že v blízkosti mesta sa nachádzalo japonské vojenské výcvikové stredisko a niekoľko skladov zbraní. Neďaleko Hirošimy, nie v Hirošime, ktorá sa stala terčom bombardovania. Je pravda, že niektoré z obetí tohto jadrového útoku boli vojaci. Prevažnú väčšinu mŕtvych a vážne zranených však tvorili civilisti.

Pohľad na Hirošimu v októbri 1945. Foto: Picryl.com

Skutočné dôvody amerického jadrového bombardovania však boli iné. Vojenský efekt tu určite zohral úlohu, ale ako vždy išlo o politické ciele vzhľadom na povojnový svetový poriadok, v ktorom chceli Spojené štáty získať úplný vplyv na tichomorský región a predovšetkým eliminovať hrozbu sovietskeho vplyvu v tej istej oblasti. A tak to bolo aj o získaní japonských ostrovov v Tichomorí, kde mali Japonci vojenské základne, ktoré Američania zamýšľali obsadiť a využiť pre seba.

Udalosti na konci vojny sa vyvíjali takto: Vo februári 1945 sa Veľká trojka (Roosevelt, Churchill a Stalin) na Jalte dohodla, že keď Sovietsky zväz dokončí oslobodenie východnej, strednej a juhovýchodnej Európy v Berlíne, a tým dosiahne porážku a kapituláciu nacistického Nemecka, vyhlási vojnu Japonsku. Malo sa tak stať do troch mesiacov od dobytia Berlína.

Na presune do Mandžuska sa zúčastnilo 1,7 milióna sovietskych vojakov

Stalin to sľúbil. A na rozdiel od Spojencov, ktorí odkladali, ako len mohli, aby splnili svoj sľub o otvorení druhého frontu v Európe a čakali do poslednej chvíle, Stalin svoj sľub dodržal. Inicioval obrovský pohyb armád do Japoncami okupovaného Mandžuska, kde mali Japonci veľké sily. Na presune do Mandžuska sa zúčastnilo 1,7 milióna sovietskych vojakov s účasťou viac ako päť a pol tisíc tankov a viac ako štyritisíc lietadiel. Červená armáda postupovala rýchlosťou, v ktorú nikto zo Spojencov neveril. Nakoniec rýchlosť a masívna sila Stalinových divízií a leteckých a tankových formácií začala spôsobovať zmätok Trumanovi aj Churchillovi. Čo ak sa Rusi (Sovieti boli na Západe vždy označovaní len ako Rusi) nezastavia v Mandžusku a Moskva bude požadovať rozdelenie vplyvu v Tichomorí so Spojenými štátmi? Truman sa preto ponáhľal, aby Spojené štáty zasadili Japonsku smrteľný úder.

Japonci to však dostali z dvoch strán, v podstate paralelne. Zatiaľ čo Američania zaútočili zo vzduchu dvoma jadrovými bombami a vykonali tak Apokalypsu na Japonsko, Sovieti vstúpili do Mandžuska v deň zhodenia druhej americkej atómovej bomby, 9. augusta. Do ôsmich dní však maršal Alexander Vasilevskij dal japonskej armáde ultimátum a o deň neskôr ho japonský veliteľ Otozo Yamada prijal. 20. augusta 1945 začala japonská armáda skladať zbrane do rúk sovietskych vojakov. Japonci opustili Čínu a Severnú Kóreu. Čínska armáda vstúpila do Mandžuska.

Škody na životoch a majetku civilistov v Spojených štátoch sú v podstate nulové

Vo svetle tejto bleskovej porážky Japoncov v Mandžusku (677 000 z nich zahynulo) rukami Červenej armády sa téza o neporaziteľnosti Japonska s konvenčnými zbraňami zdá byť nepresvedčivá. Churchill a americká strana, ktorí obhajovali použitie jadrových zbraní, tvrdili, že tento rozhodujúci krok ušetril životy oveľa väčšiemu počtu Japoncov a Američanov, ako keby vojna s Japoncami pokračovala.

Ak sa pozrieme na obraz celej druhej svetovej vojny z hľadiska strát na životoch, zdraví, majetku a škôd a celkového nesmierneho utrpenia, ktoré vojna spôsobila, potom americké odhodlanie a nekompromisná nemilosrdná tvrdosť sa len ťažko môžu zakladať na rozsahu škôd, ktoré utrpeli Američania v druhej svetovej vojne. Škody na životoch a majetku civilistov v Spojených štátoch sú v podstate nulové. Straty na životoch sa týkali len vojakov, ktorí padli na frontoch v Afrike a západnej Európe (a v bojoch s Japoncami, pozri napr. Pearl Harbor, japonský útok 12. 7. 1941).

Kde teda bola potreba rýchlo ukončiť vojnu

A tie sú mnohonásobne nižšie v porovnaní napríklad s padlými vojakmi Červenej armády alebo čínskymi vojakmi, ako aj vojenskými stratami z iných krajín. Kde teda bola potreba rýchlo ukončiť vojnu, ktorá trvala toľko rokov? Koniec koncov, Spojené štáty profitovali len z druhej svetovej vojny, ako aj z prvej svetovej vojny. Ich zem nehorela, mestá neboli v ruinách, nikde neboli vypálené a zavraždené dediny ako v Bielorusku a na Ukrajine. Život Ameriky pokračoval, akoby nebola vôbec žiadna vojna. Koniec koncov, zhodenie jadrových bômb na prevažne civilné obyvateľstvo je rozhodnutie, ktoré by možno (?!) mohlo byť aspoň čiastočne, veľmi málo, ale stále trochu pochopiteľné pre krajinu, ktorá utrpela smrteľné škody vojnou a chcela by sa zbaviť vojny, ktorá ju ničí a zabíja doslova každú hodinu, za každú cenu, okamžite. Potom, v najväčšej núdzi, tento zúfalý krok… Ale prečo USA?!

Spálené dieťa v Nagasaki. Američania cenzurovali takéto obrázky až do roku 1952.
Foto: Wikipedia.org

Keď sa Truman a jeho ozbrojené sily rozhodovali, na ktoré mestá v Japonsku zhodiť dve (alebo možno tri?) atómové bomby, hľadali ľudnaté mestá. Jadrové bomby mali jednoducho spôsobiť skutočný šok.

Truman opustil politiku svojho predchodcu Roosevelta

Nebolo to však len o Japonsku a účinku rýchleho ukončenia vojny. Spojené štáty boli v tom čase jedinou krajinou na svete, ktorá vlastnila túto hroznú zbraň. Jeho použitím ukázali, že zaujmú dominantné postavenie na planéte a že ich nikto nezastaví. Majú najúčinnejšie zbrane na svete. To si malo všimnúť najmä v Moskve. Koniec koncov, práce na vývoji jadrovej bomby sa v ZSSR začali veľmi rýchlo.

Washingtonu sa podarilo zabrániť Moskve získať kontrolu nad tichomorským regiónom. Američania na japonských ostrovoch vymenili japonské vojenské základne za svoje a začali posilňovať svoju prítomnosť v tejto časti planéty. Postupne osídlili približne osemsto vojenských základní a iných „pracovísk“ tohto alebo podobného druhu po celej planéte. Mimochodom, Truman opustil politiku svojho predchodcu Roosevelta, ktorý predpokladal, že vojnová spolupráca Veľkej trojky bude pokračovať aj po vojne. Truman sa stotožnil s Winstonom Churchillom, ktorý o takom nechcel počuť. Základný kameň „studenej vojny“ bol položený sotva rok po skončení druhej svetovej vojny.

Epilóg

Keď americký minister zahraničných vecí Antony Blinken minulý rok cestoval do Japonska, aby sa zúčastnil na každoročnej spomienke na osud Hirošimy a Nagasaki, ani raz nespomenul, že sa skutočne prišiel pozrieť na prácu Spojených štátov. Nech sa tak stane, nie je sa čím chváliť. Oveľa zvláštnejšie však bolo, že mu tento „detail“ nikto nepripomínal ani z japonskej strany. Pripomína to mlčanie predstaviteľov súčasného Nemecka, ktorí podobne mlčia o jasnejšom páchateľovi teroristického útoku na nemecké energetické zariadenie Nord Stream I a II, či o komisárovi „diela“, či o usmievajúcom a darom polichotenom príjemcovi kriminálneho výsledku. Na záver predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyjadrila celý tragikomický obraz sveta závislého od americkej dominancie, keď pri tej istej príležitosti hovorila o hrozbe použitia jadrových zbraní zo strany Ruska. Bomby na Hirošimu a Nagasaki zhodili Američania, ale pri tejto príležitosti hovorili samozrejme o Rusoch…

Našťastie Ameriku nikto nenasledoval

Faktom je, že jedinou jadrovou mocnosťou, ktorá sa uchýlila k použitiu jadrových zbraní, aj keď s malým vojenským zmyslom, t. j. proti civilnému obyvateľstvu, sú Spojené štáty. Nikto iný! Našťastie Ameriku nikto nenasledoval. Aspoň nie v niektorých ohľadoch! Ak sa pozrieme na prostriedky, ktoré Spojené štáty používajú pri svojich početných agresiách po celom svete, vidíme, že všetky sú mimoriadne odpudzujúce. V Hirošime a Nagasaki to boli jadrové bomby. Vo Vietname sa používali chemické zbrane, napalm, Agent Blue a Agent Orange, ale aj naozaj extrémne zvrátená zbraň nazývaná „úľ“.

V Juhoslávii a Iraku sa Spojené štáty uchýlili k použitiu bômb s ochudobneným uránom a kazetových bômb, ktorými Washington dodal aj súčasnú Ukrajinu. V skutočnosti aj bomby s ochudobneným uránom. Čo teda zostáva? Čo Spojené štáty doteraz nevyužili? Biologické zbrane. Spojené štáty však majú vojenské biologické laboratóriá umiestnené v mnohých krajinách sveta, dokonca aj na Ukrajine. Zdá sa, že ani vlády hostiteľských krajín nevedia, čo tieto laboratóriá robia, čo skúmajú, ako vykonávajú testy na čo a na kom. Biologické zbrane sú pravdepodobne rovnako hrozivé ako jadrové zbrane. Možno ešte nebezpečnejšie.

Ak už Spojené štáty presvedčili svet, že sú schopné použiť jadrové bomby, ako potom presvedčia svet, že biologické zbrane nepoužije?

Spojené štáty neuznávajú červené čiary. Štruktúry, ktoré im vládnu, uznávajú iba moc, zisky a peniaze. Sú svojím spôsobom nevyliečiteľne chorí. Spojené štáty majú tiež príliš krátku históriu, počas ktorej, ako vtipne poznamenal Oscar Wilde, „vynechali civilizáciu na ceste od barbarstva k dekadencii“. Dnes sme však v tejto dekadencii uviazli takmer všetci. Každý, kto použil jadrové zbrane bez toho, aby bol sám skutočne ohrozený, sa sotva zastaví pri použití absolútne niečoho. Alebo áno? Odkiaľ získať dôveru? Z mýtu o Amerike ako zodpovednej mocnosti, ktorá bráni právo, šíri slobody, demokraciu, mier, hodnoty a prosperitu? Na nič z toho neexistujú žiadne dôkazy. Nebolo by teda lepšie opustiť mýty staroveku?

Ivo Šebestík

---

---