Keby bol Oskar poskok liberálov, všetci kritici by sa hádzali vo vytržení o zem.

Keby bol Oskar poskok liberálov, všetci kritici by sa hádzali vo vytržení o zem. K novým úpravám štátnej hymny z majstrovského pera Oskara Rózsu sa už vyjadril kdekto. Ešte aj taký kultúrny analfabet, akým je kaviarenský pičúz Samuel Marec. A veruže sme si užili sprostostí.

Keby bol Oskar poskok liberálov, všetci kritici by sa hádzali vo vytržení o zem.

Azda najviac ma pobavilo tvrdenie, že zaradením samostatného akordu na úvod hymny sa opičíme po Rusoch, lebo aj ich hymna je uvedená na scénu solitérnym akordom. Tak teda neviem, ale potom sa po Rusoch opičia napríklad aj Nemci, Rumuni, Portugalčania? Ich hymna sa tiež začína odsadeným akordom. Podľa mojej mienky ide o bežný kompozičný postup a vždy má nejaký hudobný kontext. Napríklad vo verzii Oskara Rózsu ide o molový akord na začiatku a durový na konci hymny; teda prechod od pochmúrnej k radostnej emócii.

Peter Tóth & Ďateľ: HYMNA A POĎAKOVANIE

Tiež ma zarazila kritika na adresu použitia záverečnej fujary. A čo tam mal iné naaranžovať Oskar Rózsa? Ukulele? Bendžo? Škótske gajdy? Žiaden iný hudobný nástroj neodráža lepšie špecifiká slovenskej ľudovej hudobnej tvorby ako práve fujara.

Úplne do kolien idem z rečičiek o tom, že nový aranžmán je málo nápaditý a podobne. K tomu je potrebné povedať dve veci. Po prvé, Oskar Rózsa nenapísal aranžmán soulovej rokenrolovej alebo jazzovej hymny, ale verzie určenej na oficiálne príležitosti. On netvoril popkultúrne dielo, ale aranžmán určený najmä na reprezentatívne účely. A z toho vyplýva, že priestor na autorské odviazanie sa spočíval najmä v nuansách.

Po druhé, práve nuansy úpravy Oskara Rózsu sú mimoriadne cenné. Hymna má odrazu odľahčený zadok, nádherné linky pre lesné rohy, fanfáry, tuším tam počujem aj harfy, detský zbor, zvony a podobne. To všetko robí z nového šatu štátnej hymny príťažlivé dielo.

Samozrejme, beriem, že každý máme individuálny vkus, a preto je úplne legitímne a prirodzené, ak sa niekomu nepáči predložená úprava hymny. Avšak väčšina formulovaných výhrad v zásade nemá nič spoločné s hudobným vkusom. Ideologizovanie Ruskom je toho najextrémnejším príkladom.

Domnievam sa, ba dokonca som si istý, že ak by sa projekt Oskara Rózsu uskutočnil pod patronátom bývalej obyvateľky prezidentského paláca, takmer (opakujem, takmer!) všetci súčasní kritici by sa hádzali od vytrženia o zem. Písali by ódy nielen na autora aranžmánu, ale aj na spanilú vílu, čo citlivo pochopila potrebu nového šatu pre štátnu hymnu.

Celkom na záver už len pár slov. Pán Rózsa, vďaka za všetok kumšt, čo ste vložili do nuáns aranžmánu slovenskej národnej hymny. Ste muzikant a vždy ním budete. Bez ohľadu na to, čo o vás popíšu a porozprávajú barbari a iní pičúzi.

Peter Tóth & Ďateľ TG