Tri „sústa“ na víkendové prežúvanie: Chmelár, Banáš, Lasica; Krym a Abcházsko

Tri „sústa“ na víkendové prežúvanie: 1. sústo sa zaoberá morálnym porovnaním spolupráce s ŠtB a podpisu anticharty, pričom tvrdí, že podpis prominentného umelca má väčší celospoločenský dopad než individuálne zlyhanie; v 2. kritika automatizované pokladnice v supermarketoch ako trend, ktorý nevyhovuje zákazníkom a slúži len na znižovanie nákladov obchodníkov; a v 3 odmieta označovať situáciu v Abcházsku a Južnom Osetsku za ruskú okupáciu, pričom zdôrazňuje etnogenetické, jazykové a historické odlišnosti týchto území od Gruzínska a ich vlastné národnoemancipačné úsilie.

V skratke

• Autor tvrdí, že nie je isté, či bol Banáš agentom ŠtB, no je isté, že Lasica a jeho manželka podpísali antichartu.
• Podľa autora je spolupráca na normalizačnej propagande populárnej a mienkotvornej osobnosti škaredšia než individuálny podpis pre ŠtB, pretože má celospoločenský demoralizujúci dopad.
• Autor vyzýva kritika Chmelára, aby zložité veci neriešil jednostranne a nekultúrne, a odporúča si veci pred vyslovením dvakrát premyslieť.
• Automatizované pokladnice autorovi ako zákazníkovi nevyhovujú a považuje ich za nástroj znižovania nákladov obchodníkov na úkor zákazníkov.
• Podľa autora počty zákazníkov pred klasickými pokladnicami dokazujú, že automatizované pokladnice väčšine zákazníkov nevyhovujú.
• Autor odmieta používať jednoduché analógie pri porovnávaní medzinárodných udalostí a žiada zohľadniť historické, etnogenetické a kultúrne súvislosti.
• Abcházci sa podľa autora od Gruzíncov odlišujú etnogeneticky, jazykovo, písmom aj vierovyznaním, pričom ich odboj sa začal hneď po Stalinovom násilnom pričlenení ku Gruzínsku.
• Južné Osetsko vzniklo podľa autora rozdelením jednotného osetského etnika Stalinom a jeho faktická samostatnosť je výsledkom miestnych snáh s pomocou Ruska, nie ruskej okupácie.
• Autor nazýva označovanie situácie v Abcházsku a Južnom Osetsku za ruskú okupáciu „tak trochu neznalosťou a tak trochu chrapúnstvom“ a vidí za ním snahu zasiať svár do južného podbruška Ruska.

Koniec týždňa, ktorý sme si ešte v časoch socializmu, keď sa u nás zavádzali voľné soboty, premenovali na víkend, je čas navyše. Je to čas výletov i čas premýšľania. Napríklad premýšľania nad tým, čo povedali či napísali iní ľudia okolo nás, prípadne čo sme sami v myslení cez týždeň iba tak trochu nadhryzli, no neprežuli, nedožuli. Dovoľte mi preto podeliť sa s vami s tým, čo som ja cez týždeň nestihol dožuť, čo kdesi medzi ústami a hrdlom stále tak trochu omína. A nad čím mám teraz cez víkend hlbšie porozmýšľať.

Prvé sústo:

Istý chmelarofób skritizoval p. Chmelára, že neskritizoval spisovateľa Banáša za to, že bol agentom ŠTB a že naopak, skritizoval hrdinského disidenta Lasicu za to, že bol antichartistom, oficiálnym propagandistom normalizačného socializmu.

Pán chmelarofób, Eduard Ch. má však pravdu. Nie je isté, či Banáš bol alebo nebol agentom ŠtB. Na druhej strane JE ISTÉ, že Lasica a jeho manželka Magda boli signatármi anticharty. Spolupráca s ŠtB nie je pekná vec, je to bezpochyby individuálne zlyhanie . Spolupráca na vládnej normalizačnej propagande tiež nie je pekná vec. Navyše je to vec škaredšia ako podpis pre ŠtB , lebo sa netýka iba morálky signatára ale celospoločenského dopadu zlyhania osobnosti, ktorá je medzi národom populárna a MIENKOTVORNÁ. Po podpise anticharty obľúbeným Lasicom si mnohí Slováci povedali-no čo už, keď s režimom začal spolupracovať Lasica, prečo by sme to aj my neurobili, prečo by sme mali bojovať v márnom boji s režimom, keď ten boj vzdali už aj takí ako veľavážený pán Lasica ?

Pán chmelarofób, neriešte zložité veci jednostranne a nekultúrne ako chrapúň. Skôr než niečo raz poviete či napíšete, skúste si to predtým dvakrát premyslieť.

Druhé sústo.

Pána Ondruša považujem za šikovného sociálndodemokratického politika, ktorý navidomoči má osobnostný potenciál zlepšovať sa. Keby bolo iba na mne, navrhol by som jeho kandidatúru na post predsedu Hlasu SD. Ale nie o tom som chcel. Chcel som slovko-dva o automatizovaných pokladniciach, o téme, ktorú tu nadhodil B. Ondruš. Nebol sám, ktorý tu o tom čosi napísal. Bol však jediný, čo o tom písal múdro a objektívne.

Nechcem opakovať, čo o ekonomických príčinách a sociálnych dopadoch zavádzania pokladníc bez pokladníčok a pokladníkov napísal europoslanec Ondruš. Chcem túto tému „dožuť“ jednostranne – iba zo strany zákazníka, jedného z miliónov návštevníkov desiatok slovenských supermarketov.

O čo mi ide ? Ide mi o protest ! PROTESTUJEM, ŽE MI ako zákazníkovi AUTOMATIZOVANÉ POKLADNICE VYHOVUJÚ. Nie, nevyhovujú mi. Ba úprimne povedané, doslova ich nenávidím. Jeduje ma, že pred blokovaním musím kadečo postláčať, štve ma, že na každý tovar musím kadejako obracať, aby som na ňom našiel čiarový kód, …erie ma, že odkódovaný tovar nemám kam ukladať, A nedajbože, ak na niečo zabudnem a položím si to do vozíka bez nakódovania, -to je potom nielen hnev ale aj poriadna hanba. Automatizovaná pokladnica je schopná urobiť z človeka obyčajného zlodeja… Hrôza.,,

Automatická pokladnica väčšine zákazníkov nevyhovuje.

Dôkazom sú počty zákazníkov pred klasickými a pred automatizovanými pokladnicami. V našom Kauflande vysoko na body vyhrávajú klasické pokladnice. Pred klasickými pokladnicami s pokladníčkami stoja zväčša zákazníci s vozíkmi kopcovito naloženými nákupmi na celý týždeň.

Pred automatizovanými pokladnicami pobehávajú občasní zákazníci alebo zákazníci, čo do obchodu chodia takmer každý deň a kúpia si iba pár vecí. Ekonomika obchodníckeho povolania miluje takýchto takmer každodenných zákazníkov. Takých,, čo si príde kúpiť iba maličkosť, iba to čo potrebujú, -no z obchodu odchádzajú s vreckami plnými zbytočností.

Budúcnosť asi patrí automatizovaným pokladniciam. Proti chamtivosti obchodníkov, ktorí znižujú náklady na úkor zákazníkov, kde len môžu, nemáme šancu. Napriek tomu, chváliť tento trend a považovať ho za progres, -to je podľa mňa poriadne chrapúnstvo.

Tretie a posledné sústo.

Cudzokrajné. Nadhryzol ho už spomínaný europoslanec Ondruš. V diskusii s jednou paničkou z PS spomenul, že aká je to nespravodlivosť, keď EU upozorňuje na dlhotrvajúcu ruskú okupáciu „ukrajinského“ Krymu či „ukrajinského“ Donbasu, no EU je ticho pokiaľ ide o ruskú okupáciu Gruzínska. Brusel dokonca Gruzínsko ešte kritizuje za to, že aktuálny gruzínsky režim „kolaboruje“ s ruskými „okupantmi“.

Používať analógie v identifikovaní tzv. odlišného metra, ktorým Západ meria rôzne medzinárodné udalosti je ošemetná záležitosť. Pri hľadaní analógií treba postupovať veľmi opatrne, Zvažovať nemožno iba formálnoprávne ale aj historické, etnogenetické a kulturálne súvislosti.

Učebnicovým príkladom zložitosti veci je Gruzínsko a tie jeho súčasti, ktoré sú formálne gruzínske, no de facto sú samostatnými štátmi. Začnime Abcházskom. Abcházci nemajú s Gruzáncami takmer nič spoločné. Etnogeneticky sú Abcházci o zmes kaukazských kmeňov, ktoré sú prevažne turkického pôvodu. Najpočetnejšou etnickou skupinou sú turkickí tzv. kaukazskí Avari /s „našimi“ panónskymi Avarmi však už majú len máločo spoločné/. Úradným jazykom, zjednocujúcim Abcházcov je 200-250 rokov ruština. Ruština je lingua franca, ktorou sa Abcházci dorozumievajú nielen na verejnosti ale aj v súkromí.

Abcházci začali svoj odboj proti začleneniu do Gruzínska, ktoré vybavil Gruzínec Stalin-Džugašvili, hneď potom, ako sa to stalo.

S Gruzíncami nemajú Abcházci spoločnú ani reč, ani písmo a ani vierovyznanie. Abcházci ako som uviedol, hovoria po rusky, píšu azbukou a v značnej miere sú sunitskí moslimovia.

Gruzínci nie sú rovnako ako Abcházci Indoeurópania. Sú starobylým národom s tajomnou genetickou skladbou, rovnako jedinečným ako sú Baskovia. /S Baskami ale nemajú nič spoločné/. Majú písmo, ktorým píšu iba oni. Majú gruzínsky poňatú ortodoxnú kresťanskú vieru. Oddelenie Abcházcov od Gruzínska ich nerobí šťastnými. lebo na hranici s Gruzínskom žila malá gruzínska menšina a tá po separácii Abcházska ušla do Gruzínska. Gruzínci však vedia, že boj Abcházcov za svoju svojbytnosť sa začal hneď po tom, čo ich Stalin násilne pričlenil ku Gruzínsku.

Nezačala po vzniku samostatného Gruzínska, po tomto akte sa proces osamostatnenia iba ukončil. Abcházsko nie je výsledkom ruskej okupácie. Vzniklo vlastným národnoemancipačným úsilím. Rusi Abcházcom pomohli, to áno. Poskytli im aj bezpečnostné záruky. No ich úloha nebola pri vzniku samostatného Abcházska rozhodujúca. Rusi zasiahli, aby sa situácia na jeho južných kaukazských hraniciach upokojila a aby ju nevyužili krajiny NATO.

Inou formálnou súčasťou Gruzínska je Južné Osetsko.

Ani Osetínci nemajú s Gruzíncami /tak ako Abcházci/ nič spoločné. Osetínci sú podobne ako Rusi Indoeurópania. Gruzínci, zopakujem to, Indoeurópanmi nie sú. Osetínci píšu azbukou, nie gruzínskym písmom. Od Gruzíncov sa odlišujú aj nábožensky: Severní Osetínci sú prevažne moslimovia, južní Osetínci sú prevažne pravoslávni kresťania, s istými odlišnosťami od ortodoxnej religie Gruzíncov. Stalin rozsekol jednotnú etnicitu Osetíncov tak, že prevažne moslimskú severnú časť Osetie začlenil do Ruskej federácie a prevažne pravoslávnu Južnú Osetiu začlenil do Gruzínskej SSR. Z jeho internacionalistického sovietskeho pohľadu to bolo skoro jedno-veď obe časti Osetínska boli súčasťou jednotného a mohutného ZSSR.

Po rozpade ZSSR však začali problémy. Osetínci v časoch ZSSR žili de facto na báze jednotnej sovietskej zákonnosti, po vzniku samostatného Gruzínska začali platiť odlišné zákony a medzi južnou a severnou časťou Osetínska vznikli hranice. To Osetínci z južnej i severnej časti Osetska nevideli radi. Preto sa Južní Osetínci potešili, keď im Severní Osetínci s pomocou Ruska dopomohli k faktickej samostatnosti. Pod kuratelou mierových síl Ruska.

Situácia mala istý potenciál napätia. To sa pokúsili využiť USA, ktoré nahuckali nacionalistu Saakašviliho, aby malú a slabú Južnú Osetiu napadol a znovu začlenil do Gruzínska. RF vidiac za Saakašviliho hrou imperiálne zámery USA, však zasiahla. Za pár hodín gruzínsku intervenčnú armádu rozbila a zatlačila ju hlboko na územie vlastného Gruzínska. Gruzínci napokon museli pristúpiť k akceptácii statu quo a súčasný gruzínsky režim nemá problém akceptovať nezávislosť Južnej Osetie.

Dominancia Ruska v čiernomorskej kaukazskej oblasti je jasná. Gruzínci je berú ako geopolitickú realitu.

Nebráni im v tom, aby s Ruskom udržiavali výhodné hospodárske, spoločensko-kulturálne a indiálne vzťahy. V Rusku osobitne v Moskve,žije veľká enkláva Gruzíncov. Na druhej strane v Tbilisi a pri Čiernom mori žije a podniká mnoho Rusov. V turistickom Batumi patria Rusi k najpočetnejším skupinám turistov.

-Nazývať súčasnú situáciu v Abcházsku a Južnom Osetsku ruskou okupáciou je tak trochu neznalosť a tak trochu chrapúnstvo. Prečo ? Pretože v podtexte takýchto vyjadrení je úsilie zasiať svár do výbušného južného „podbruška“ Ruska. Ľudia, čo do toho zvonku rýpu, nemajú na srdci dobro pre Gruzíncov, ale skôr zlobu a zášť voči Rusom.

-Keby bolo iba na mne, Abcházsko je už dávno medzinárodne uznaný samostatný štát a Južné Osetsko je v spojení so Severným Osetskom spojené do jedného celku-do Osetínskej konfederatívnej republiky ako súčasti Ruskej federácie.