Michal Zoldy: Sťažnosť vláde / časť 1-2. Čo bude so Slovenskom?

• Čo bude so Slovenskom?: Kritika súčasnej vlády za nedostatočnú podporu alternatívnych médií a komentátorov.
• Ocenenia a uznania: Michal Zoldy získal ocenenia za svoju prácu prekladateľa a politického komentátora.
• Spomienky na 90. roky: Autor spomína na obdobie 90. rokov, keď vláda podporovala proslovenské médiá a intelektuálov.
• Osobné skúsenosti: Autor opisuje svoje osobné skúsenosti a snahy o zlepšenie situácie v oblasti médií a informovania o Slovensku.

Jubilejné Nedeľné zamyslenie…..Tento mesiac som dostal od nadácie Pro Patria striebornú medailu a diplom za desiatky rokov práce prekladateľa a politického komentátora. Vlani koncom marca to bol podobný diplom od Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene, za zásluhy o slovenský národ a jeho štát. Až sa človek zľakne keď začne dostávať takéto ocenenia, že už je príliš starý, na sklonku života, a mal by už konečne odísť….

Zároveň mi to ale celkom prirodzene pripomenulo časy nie tak dávno minulé…..myslím tým deväťdesiate roky uplynulého storočia. Boli podobné ako súčasné, ostrými politickými zápasmi za charakter a budúcnosť štátu nabité desaťročie, a predsa v mnohom iné. Predovšetkým, proslovenské sily boli na tom podstatne lepšie ako dnes. Vtedajšia vláda čerstvo nezávislej Slovenskej republiky si národne orientovaných novinárov a ďalších podobných intelektuálov najrôznejších profesii a povolaní vážila a dávala im svoju úctu a vďačnosť patrične najavo.

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (200) ČO BUDE SO SLOVENSKOM?

S podporou vlády vychádzal proslovenský denník SLOVENSKÁ REPUBLIKA, mali sme akčné a pracovité Združenie slovenských novinárov, starých i mladých, ktorí spolu dobre vychádzali bez akýchkoľvek generačných treníc či napätí. Všetko na báze vzájomnej úcty a dôvery. Jeden druhého sme rešpektovali – vláda intelektuálov a intelektuáli vládu. Mali sme vyváženú a objektívnu verejnoprávnu Slovenskú televíziu (aj rozhlas) ako protiváhu TV Markíza. Matica slovenská požívala dôveru a rešpekt a byť Matičiarom znamenalo byť hrdým a uznávaným Slovákom. Dnes sa k Matici už pomaly nik zhora radšej ani nehlási.

Bol to v minulosti predovšetkým vzťah vlády k ľuďom, ktorí vedeli Slovensku a vláde ako takej v tom turbulentnom čase, plnom vnútorného i vonkajšieho nepriateľstva, arogantného posmešného podceňovania a zámerného škodenia nezištne pomáhať. Vláda takých ľudí potrebovala a nezostávalo to iba pri verbálnych prejavoch dôvery a vďaky. Bol som v roku 1995 na liečení v Tatrách keď ma volali na recepciu k telefónu. Na druhej strane linky bola podpredsedníčka vlády, profesorka Katarína Tóthová, ktorá ma v tom telefóne osobne požiadala, aby som po návrate do Bratislavy čo najskôr nastúpil do novozaloženej Slovenskej informačnej agentúry.

Vláda sa totiž nerozpakovala založiť a financovať dokonca štátnu agentúru, ktorej úlohou bolo zviditeľňovať Slovensko vo svete a čeliť tendenčným informáciám svetovej tlače o našom mladom štáte na profesionálnej úrovni. Nielen profesorka Tóthová, ale celá vtedajšia vláda vedela, že sa za Slovensko bijem, spolu s ostatnými novinárskymi kolegami, doma aj v zahraničí. Okrem toho vláda prostredníctvom Fondu Pro Slovakia z vtedajšieho ministerstva kultúry dotovala skvelý cudzojazyčný časopis EUROPA VINCET, ktorý prakticky od základov na zelenej lúke budoval imidž nášho štátu vo svete. Stal som sa predsedom jeho redakčnej rady, pod vedením šéfredaktora Dušana Troppa. Keď sa mi podarilo pozvať na Slovensko objektívnych a nezaujatých britských a amerických novinárov a tlmočil som ich televízny rozhovor s premiérom, predseda vlády mal so mnou po skončení relácie zaujímavý a podnetný rozhovor. Výsledok? Minister kultúry Ivan Hudec odporučil vtedajšej šéfke spravodajstva STV Hane Pravdovej ponúknuť mi možnosť zahraničnopolitických komentárov na pravidelnej báze v nedeľných televíznych novinách.