Michal Zoldy: Príhovor riaditeľky gymnázia nič nerieši.

Michal Zoldy: Príhovor riaditeľky gymnázia nič nerieši. Prečítal som si posolstvo riaditeľky popradského gymnázia k verejnosti a okamžite som si uvedomil, že som mal v mojich dvoch predchádzajúcich reakciách na udalosti v Poprade pravdu, a nielen ja.

Chápem síce jej zložitú situáciu, nie je jednoduché postaviť sa čelom k tomu, čo sa na jej škole a v priestore pred ňou stalo, aj to, že nechce prilievať olej do ohňa, ale nikde ani slovo ospravedlnenia za to, čo si tam študent jej gymnázia dovolil voči demokraticky zvolenému predsedovi vlády. Takže sme tam, kde sme boli. Navyše je tu niečo, nad čím visí ešte väčší otáznik ako predtým. Urobila vraj prieskum medzi rodičmi, či s besedou s premiérom súhlasia, a 18% z nich bolo proti, takže pre tých žiakov zariadila náhradný vzdelávací program.

Zaujímavé, takže stretnutie s demokraticky zvoleným predsedom vlády tiež podlieha súhlasu rodiča, ako keby mal premiér prísť medzi žiakov propagovať….. čo?

Marihuanu? Vykrádanie samoobslúh, skupinový sex, nebezpečné adrenalínové športy, lezenie po strechách vagónov pod vysokým napätím, chlastanie alkoholu, či čo? Zároveň ma zarazilo, že ako človek, oddaný svojim študentom a svojej pedagogickej práci desiatky rokov, nespoznala okamžite v čmárajúcom mladíkovi, že ide o študenta jej gymnázia. Hoci tam ten študent už absolvoval niekoľko tried a svojím zjavom je dostatočne nápadný.

Čo ma ale zarazilo najviac je absencia slušného ospravedlnenia premiérovi za počínanie študenta elitnej strednej školy. To tam v tej riaditeľni a v tom pedagogickom zbore nie je ani toľko elementárnej slušnosti? Mimochodom, tie nekonečné táraniny, nielen od jednej jej kolegyne angličtinárky, že mladí majú v ich veku právo no revoltu a protestovanie, tie by sme si mali všetci vo vlastnom záujme konečne odpustiť.

Ak by som si bol ako gymnazista dovolil takto vulgárne revoltovať,

moji rodičia by sa za mňa hanbili a boli by ma okamžite poslali na odborné vyšetrenie v Ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave. Určite by so mnou neurobil obdivný rozhovor o fajčení pohlavných orgánov kohokoľvek iného časopis ako Svet socializmu, Život alebo denník Práca. Ale tu nie, tu sa musíme s úctivou opatrnosťou, aby sme náhodou neuškodili ich krehkej duší, podkladať mladým ľuďom, ktorí zatiaľ toho oveľa viac ako odpisovanie úloh a písomiek nedokázali. Prestaňme s tým, takto sa mládež nevychováva! Nestačí nám čo všetko sa už stalo nielen na amerických, ale aj našich školách?

Pred pár rokmi urobili severskí psychológovia v Škandinávii veľký výskum a zistili, že v tamojších rodinách sú to jednoznačne deti a mládež, kto v domácnosti rozhoduje prakticky o všetkom – čo sa bude variť, kam sa pôjde cez víkend, aké auto si má rodina kúpiť, čo sa bude pozerať v televízii, kam sa pôjde na dovolenku atď.

Videl som to isté aj v anglickej rodine mojich známych v Londýne už pred tridsiatimi rokmi a obávam sa, že to prišlo aj sem. Už len to nám tu chýba, aby sme – podobne ako v Rakúsku – znížili vekovú hranicu voličov na 16 rokov. Ľudia ako Pavol Demeš by tým boli nadšení. Ja nie. No a samozrejme, ak si ich blahorodia študenti neželajú rozhovor s predsedom vlády svojej krajiny, lebo oni by si želali niekoho iného, napríklad kohosi ako bol Kiska alebo Čaputová, tak sa im musí vyhovieť. Lebo beda!

Nie, posolstvo riaditeľky popradského gymnázia na mňa dojem neurobilo,

akokoľvek opatrne ho formulovala, aby sa nikoho ani náhodou nedotkla. Len ten dostrieľaný premiér, čo vlani unikol smrti iba o vlások, sa slušného ospravedlnenia od vedenia školy akosi nedočkal. Nie, že by to očakával alebo požadoval on sám, Robert Fico samozrejme taký nie je, ale minimálne veľká časť spoločnosti by to uvítala. Lenže to je tá slušná časť spoločnosti, do ktorej si kadejaký gauner z chuti kopne. Smutné, veľmi smutné, kam sme sa to dostali. Mám obavu, že to tu bude čoraz horšie, lebo to zašlo tak ďaleko, že návrat pomaly ani nie je možný. Osemsto psychológov a psychiatrov samozrejme mlčí ako hrob, tiež zo servility k mladým ľuďom.

Lebo psychika našich násťročných je krehký kvet, ktorému treba všetko prepáčiť, aby naše chudiatka náhodou nemali z niečoho zbytočnú traumu.

Michal Zoldy TG

---

---