Ukrajina: Dve veci ktoré treba pripomínať

Ukrajina: Dve veci ktoré treba pripomínať. Prvá: táto vojna nemusela vôbec byť, a keď už vypukla, mohla rýchlo skončiť Najbizarnejší výrok, aký tento týždeň zaznel v medzinárodnej politike, predniesol Kyrylo Budanov, šéf kancelárie prezidenta Zelenského a bývalý šéf tajnej služby. (Teda mimo výrokov Donalda T., ten si ide vlastnú ligu.)

Povedal: podmienky pre ukončenie vojny začínajú byť priaznivé, prezident Zelenskyj správne vydal príkaz začať rokovania tak, aby vojna skončila pokiaľ možno pred zimou.

Ešte raz, podmienky začínajú byť priaznivé!!

Po štyroch rokoch vojny a strate desatiny teritória (od roku 2022), plus státisícoch mŕtvych na oboch stranách začínajú byť podmienky priaznivé. Toto je realita ako v Alenke z ríše divov.

Pripomeňme primárny dôvod, prečo vojna začala. Rusko jasne povedalo, že Ukrajina sa nesmie ani formálne stať členom NATO ani mať tesnú vojenskú spoluprácu s krajinami NATO. Keď Británia nalievala desiatky miliónov libier ročne do školení ukrajinských ozbrojených síl, a keď tam Briti a Američania začali s budovaním svojich vlastných vojenských inštalácií, v blízkosti Krymu, Rusi jasne komunikovali: už dosť, prekračujete červenú líniu.

Požiadavka, že ich krajina musí byť z geopolitických dôvodov neutrálna neprekvapila napríklad lídrov Fínska a Rakúska po skončení 2. svetovej vojny. Ani maršál Mannerheim (Fínsko) ani Karl Renner nevyskakovali, že je to neprijateľné, veľmi dobre to chápali. A, čo je kľúčové, nevyskakovali tak ani Churchill a po ňom Attlee, ani Roosevelt a po ňom Truman. Iste, lebo neboli retardovaní.

Naopak, intelektovo-morálne retardovaní sú mnohí dúhoví politici v Európe dnes.

Ani nehovoriac o rôznych kaviarenských intelektuáloch, ktorí si fakt, že by sa v električke nevedeli postaviť bežnému hulvátovi, kompenzujú tým, že hrdinsky vyzývajú na boj Ukrajincov, nech to stojí čo to stojí. Hlavne, nech im nikto nedá facku.

Znepokojenie Ruska z toho, že sa im veľmi blízko srdca ich krajiny (územie od ukrajinskej hranice po Ural) začnú stavať nepriateľské základne (ako sa postavili v iných NATO krajinách východnej Európy napriek špecifickému uisteniu pred prvou vlnou rozširovania, že nové základne nebudú) bolo pritom technicky úplne pochopiteľné a pochopiť to vie hocikto, kto si len trochu naštuduje vzťahy jadrových veľmoci počas Kubánskej krízy v roku 1962 a po nej. Ak, ešte raz, nie je poloretardovaný. Či už čisto na úrovni IQ, alebo v dôsledku rozožierania rôznymi neurózami.

Druhým dôvodom, ale naozaj v poradí až druhým, bol fakt, že v roku 2014 si západoukrajinskí nacionalisti úplne otvorene nárokovali na to, že „spravia poriadok“ s kultúrne ruskými ľuďmi na juhovýchode krajiny. Aj ho začali robiť, ako sme videli pri spálení ľudí v Odese (nikto za to nebol odsúdený, napriek slušnému množstvu video a foto dokumentácie) alebo útokoch stíhačkami na civilné oblasti na Donbase na jar 2014.

Okamžite začali pokusy potláčať používanie ruského jazyka (pripomeňme, aj na územiach, kde sa ukrajinčina historicky používala len menšinovo alebo vôbec), zakázala sa ruská televízia, dovoz ruskej literatúry atď.

Kyjev po miestnych vzburách nechcel v ničom ustúpiť, prestal dokonca posielať peniaze dôchodcom na Donbase, a pokračoval tam ozbrojený konflikt.

Mimochodom, v roku 2014 ešte časť západných médií pomery na východe podávala pomerne nestranne. Napríklad z Mariupoľa boli reportáže o rozhorčení miestnych ľudí po tom, ako sa tam Kyjev pokúsil vymeniť vedenie polície. Francúzski aj britskí reportéri mainstreamu potvrdzovali, že im miestni ľudia ukazujú svoje občianky, aby im ukázali, že Kyjev klame, keď tvrdí, že demonštrovať chodia ľudia, ktorých posielajú z Ruska.

To bolo ale dávno, odvtedy platí,

v drvivej väčšine západnej tlače, že čo povie Kyjev, musí byť pravda. Aj keď niekedy aj toto unikne spod kontroly: ako napríklad, keď štáb CNN pri oslobodzovaní Chersonu zachytil vojakov, ako hrdo davom hajlujú – a mesiace popierania toho, že časť ozbrojených síl sú neofašisti boli razom v koši (Kyjev potom štábu odobral akreditáciu).

Druhá vec, na ktorú treba pamätať: nastolením mieru problémy na Ukrajine neskončia, len nastane ich ďalšia etapa (a, mimochodom, ani v Rusku to nebude jednoduché, keď sa zverejnia čísla, koľko je reálne mŕtvych).

To si bude žiadať veľmi, ale naozaj veľmi účinnú diplomaciu, ideálne až silnú kontrolu niektorých ukrajinských štruktúr zo strany EÚ. Inak to tam naďalej budú riadiť Američania, plus sa to bude droliť v dôsledku vnútorných bojov, čo bude pre nás ako susedov potenciálne dosť nepríjemné.

Lenže kto to tam bude zo stany EÚ inteligentne riadiť?

Ak nedôjde k zmenám garnitúr aspoň v niektorých kľúčových krajinách (napr. vo Francúzsku) tak to bude veľmi ťažké.

Táto vojna nikdy nemala byť a keď už vypukla mohla skončiť v roku 2022, pri prvých mierových rokovaniach. Lenže EÚ nemala nijakú konštruktívnu stratégiu. A ani nikdy mať nebude, ak sa verejne jej politické špičky z niekdajších chýb nepoučia.

A ak by mier naozaj mal v nasledujúcich mesiacoch nastať, treba sa naň začať veľmi, ale veľmi dôkladne pripravovať.

Juraj Draxler FB

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Pri útoku ukrajinského dronu na autobus v Donecku mŕtvi a ranený
• 
  Slovensko: Žiadna izolácia, ale sebavedomá diplomacia
• 
  Ukrajina: Dve veci ktoré treba pripomínať
• 
  Sloboda prejavu na Slovensku stále víťazí, našťastie, aj keď sa nám to nepáči.
• 
  Vratko Rohoň: Načo je Haberovi politika? Reálni umelci nepotrebujú štátne dotácie
• 
  Lívia Pavlíková: Huliak a iné cudzopasné organizmy.

---

---