Skončil sa festival koncetrovanej nenávisti

Zdielajte....

Skončil sa festival koncetrovanej nenávisti. Nenávisti voči opačnému názoru. Voči jeho nositeľom. Ale najmä voči všetkému, čo je národné. Nemyslím tým návštevníkov, ktorí si prišli vychutnať hudbu, stretnúť priateľov či rodiny s deťmi. Tí prišli za hudbou a zábavou, nie za politickými odkazmi.

Boli to politickí agitátori, ktorí z pódia chrlili jed. Bol to organizátor, ktorý namiesto spájania, rozdeľoval. Bolo to množstvo sprievodných aktivít, ktoré namiesto budovania kultúrnej identity, ju potláčali a hanobili. Festival, ktorý mal byť oslavou slobody a umenia, sa stal platformou pre exhibíciu netolerancie a dehonestácie všetkého, čo má pre tento národ hodnotu.

Namiesto melódií, ktoré by spájali srdcia, zaznievali tóny rozdelenia a nepriateľstva. Namiesto inšpirácie k tvorivosti, sa šírila skepsa a deštrukcia. Je smutné, keď sa pod rúškom „pokroku“ a „modernosti“ systematicky ničí to, čo naši predkovia budovali s láskou a obetou. Je tragické, keď sa kultúrne podujatia zneužívajú na presadzovanie cudzích ideológií, ktoré sú v rozpore s prirodzenou podstatou tohto národa.

Gyimesi György

Z tohto festivalu si mnohí odniesli pocit znechutenia a sklamania. Pocit, že ich hlas nie je počuť, že ich hodnoty sú spochybňované a znevažované. Ale nech sa nenechajú odradiť. Aj v tme sa vždy nájde iskra nádeje. Je čas, aby sa ozvali tí, ktorí veria v národnú hrdosť, v úctu k tradíciám a v silu spoločenstva. Je čas vrátiť kultúre jej pôvodný zmysel – spájať, povznášať a budovať. A nie deliť a ničiť.

Na mysli mám predovšetkým politický rozmer tohto festivalu, jeho účinkujúcich a organizátorov, ktorí sa neštítili dať priestor aj hrdlorezovi. Toho potom osvietení strážcovia európskych hodnôt odmenili patričným potleskom. To veľa vypovedá o tom, ako pružne sa dokážu meniť morálne princípy podľa toho, komu práve slúžia.

Celé podujatie pôsobilo skôr ako oslava jedného povoleného názoru než ako priestor pre slobodnú výmenu myšlienok. Diverzita bola vítaná len dovtedy, kým sa zmestila do hraníc jedinej názorovej bubliny. Tí istí účinkujúci, tie isté tváre, tie isté prejavy a tie isté frázy. Nič nové, len vzájomné utvrdzovanie sa v presvedčeniach, ktoré sa nesmeli spochybniť.

Paradoxne sa pritom najviac hovorilo o tolerancii, slobode a otvorenosti. No skutočná tolerancia sa ukazuje až vtedy, keď človek dokáže rešpektovať aj názor, s ktorým nesúhlasí. Ak je každý odlišný pohľad automaticky označený za neprijateľný, extrémny alebo nebezpečný, nejde o slobodu. Ide len o presadzovanie jednej správnej ideológie.

A okrem toho zostala prázdnota. Aspoň im ostal dobrý pocit z toho, že si všetci navzájom zatlieskali a utvrdili sa v tom, že stoja na tej správnej strane dejín. Lenže potlesk vlastnej bubline ešte nikdy nebol dôkazom, že majú aj pravdu.

Gyimesi György TG