Pán Fico a Pellegrini výročie SNP sa blíži

Zdielajte....

Pán Fico a Pellegrini výročie SNP sa blíži – Banderovský čert nikdy nespí. Priama účasť ukrajinských fašistov – banderovcov, konkrétne príslušníkov 14. granátnickej divízie SS „Galizien“, na potlačení Slovenského národného povstania (SNP) v roku 1944, ako aj na ich represáliách voči slovenskému civilnému obyvateľstvu a partizánom. Kritika slovenských politických predstaviteľov (Fica, Pellegriniho a ďalších) za ignorovanie tejto historickej skutočnosti na verejných spomienkach, pričom poukazujem na súčasné neobanderovské tendencie na Ukrajine a varuje pred možným banderovským expanzionizmom voči Slovensku.

V skratke

Banderovci z divízie SS „Galizien“ sa priamo podieľali na potlačení SNP a na následných represáliách proti partizánom a civilistom na Slovensku.
Do haličskej divízie SS sa v roku 1943 prihlásilo vyše 80 000 Ukrajincov, pričom do samotnej divízie bolo prijatých približne 14 000 osôb.
Príslušníci divízie „Galizien“ páchali vojnové zločiny na Liptove, Kysuciach a Pohroní, vrátane vypaľovania dedín a vrážd civilistov.
Autor kritizuje slovenskú vládu a politické strany za to, že na oficiálnych spomienkach na SNP tému banderovcov úplne ignorujú.
Po vojne mnohí banderovci emigrovali do západných krajín, odkiaľ ich potomkovia dnes pôsobia ako inštruktori neobanderovských hnutí na Ukrajine.
Poľsko v reakcii na oslavy banderovskej tradície na Ukrajine zmrazilo vzťahy a zredukovalo vojenskú pomoc Kyjevu.
Autor varuje pred možným banderovským expanzionizmom po skončení vojny na Ukrajine a vyzýva slovenskú elitu, aby túto hrozbu brala vážne.
Dokument poukazuje na rozdiel medzi Slovenskom, ktoré sa cez SNP očistilo od fašistickej minulosti, a Ukrajinou, ktorá svoju banderovskú minulosť naopak oslavuje.

O tri týždne tu máme opäť výročie vypuknutia SNP.

Tentokrát tuším 82-ku. Vďaka dobrému zdraviu pána Strmeňa sú tu ešte aj živí pamätníci. Čo si však ani oni nepamätajú, čo spomínajú len niektorí historici /ako napr. pán Chmelár a pán Mičev/ a čo úplne údajne kvôli zahraničnopolitickým štátnym záujmom úplne ignorujú politickí priatelia súčasného neobanderovského režimu v Kyjeve z PS, SaS, Demokratov a OLaNO, ale aj jeho umiernení kritici zo Smeru SSD, Hlasu SD a SNS, -to je priama a neodškriepiteľná účasť ukrajinských fašistov – banderovcov na potlačení SNP.

Áno, hovorím o priamej účasti banderovských predkov súčasných ukrajinských mocipánov-neobanderovcov, nielen na porážke SNP ale aj na prenasledovaní partizánov a povstalcov, ktorí sa stiahli do hôr a tiež na represáliách, na vraždení civilného slovenského obyvateľstva.

Už vidím mudrlantov, ktorí tu budú šibrinkovať formalitami,

podľa ktorých granátnickú 14. divíziu SS Galizien nezaložil Bandera alebo Šuchevyč, ale H,Himmler. Už vidím falošných detailistov, ktorí budú argumentovať, že Waffen SS divízia Galizien nie je totožná s OUN či s UPA. Ba dokonca sa budú odvolávať aj na rozdiely medzi SS a Waffen SS a na pod. taľafatky. Podstatné tu však je, že na strohú výzvu orgánov SS sa do haličskej teda ukrajinskej divízie SS „Galizien“ prihlásilo vyše 80 tisíc Ukrajincov. A to už bolo, prosím pekne v lete 1943, kedy informovanejším Ukrajincom bolo jasné, že Nemecko vojnu prehrá.

Nemci urobili medzi záujemcami prísny výber.

Do 14. tej granátnickej divizíe SS Galizien napokon prijali iba 14 tis. najvhodnejších uchádzačov. Ostatok Nemci zaradili do policajných plukov. V divízii Galizien, rovnako ako v policajných plukoch boli tvrdí ukrajinskí nacionalisti. Tí čo nenávideli nielen boľševizmus, ale najmä Rusov, Poliakov, Židov, Cigánov…a áno aj Slovákov. Ďalej tí, čo mali s vyvražďovaním volynských Poliakov, Čechov a Slovákov bohaté skúsenosti. Tí, čo sa hlásili k cieľom Banderu, Šuchevyča a ostatných extrémnych nacionalistov-rasistov-fašistov. Kvôli ich cieľom a kvôli ich metódam boja ich máme právo všetkých označovať spoločným názvom „BANDEROVCI“.

Nuž a títo príslušníci granátnickej divízie Waffen SS, títo fašisti, rasisti a bandrovci potom v auguste 1944 prišli na Stredné Slovensko a ako podstatná časť esesákov začali bojovať proti Slovákom, – proti vojakom povstaleckej Slovenskej armády i proti partizánom a civilnému obyvateľstvu, ktoré s odbojom proti Nemcom sympatizovalo. Banderovci z divízie SS Galizien sa zúčastnili po porážke SNP v slávnostnej prehliadky a vyznamenávania v B.Bystrici.

Bojové skupiny z banderovskej SS divízie Galizien Wildner a Witenmayer mali na čele nemeckých dôstojníkov,

prevažne ľudí z Ukrajiny, Podkarpatskej Rusi i Slovenska ale nemeckej národnosti. Mužstvo, veľkú časť poddôstojníkov a masu radových vojakov tvorili Ukrajinci z Haliče. Títo ukrajinskí banderovci, aj kvôli jazykovej blízkosti a znalostiach bojov v karpatských lesoch boli jadrom esesákov. Oni prenasledovali a likvidovali partizánov a hovoriac po rusky prenikali ako špioni do ich oddielov. Pod partizánskou zástavou prepadávali a okrádali slovenských osadníkov v horách, vykonávali útoky na povstalecké dediny, vypaľovali domy a strieľali či vešali Slovákov. Najmä na Liptove /Liptovská Porúbka, Kráľova Lehota, Kvačany, Smrečany…/ ale aj na Kysuciach /Plešivá, Radoštka, Stará Bystrica, osada Ústredie a i. /no tiež na Pohroní a inde.

Koncom januára banderovci s divízie SS Galizien opustili Slovensko, prešli do rakúskeho Korutánska a na územie okupovaného Slovinska. Tu opäť vraždili Slovanov, v tomto prípade slovinských antifašistov. Na konci vojny v apríli zmenili názov divízie Galizien na 1.ukrajinskú nacionálnu armádu, -čím len potvrdili svoju prináležitosť k banderovcom.

Po vojne väčšina z nich, ktorá sa narodila na kedysi poľských územiach Haliče a na československej Podkarpatskej Rusi

či v lemkovských dedinách v Poľsku prešla po krátkom pobyte v zajateckých britských a amerických táboroch do emigrácie vo V.Británii, Kanade, Austrálii, N.Zélande, USA a Argentíne. Potomkovia týchto banderovcov sú dnes hlavnými inštruktormi neobanderovských hnutí, zameraných na fakľové pochody, na pochovávanie vodcov ukrajinských fašistov na území dnešnej Ukrajiny, na výstavbu banderovských pamätníkov, premenovávanie ulíc, námestí, prepisovanie učebníc histórie, označovanie jednotiek súčasných OS UA po banderovcoch,

V Poľsku si nedávno -po správach o týchto aktoch velebiacich pamiatku na banderovských vrahov, povedali dosť. Výrazne protestovali a zmrazili vzťahy s neobanderovským vedením dnešnej Ukrajiny. Zredukovali dokonca aj vojenskú pomoc Kyjevu.

A čo u nás ? NIČ.

Nič na úrovni vlády, veľmi málo v politických stranách, aj takých ako SNS a Republika, Smer či Hlas. Áno, banderovci na Slovensku nezavraždili stotisíc ľudí, ako sa to stalo Poliakom vo Volyni. Banderovci z SS divízie Galizien však v rozhodujúcej miere pomohli Nemcom k porážke nášho IKONICKÉHO SNP.

Človek by čakal, že tí, čo ikonické SNP zlikvidovali, budú vystavení aspoň akej-takej verejnej kritike. No nič také sa na doterajších spomienkach na SNP neudialo. Slovenská verejnosť nevie o účasti banderovcov na porážke SNP, na represáliách proti partizánom a proti slovenskému civilnému obyvateľstvu. Z oficiálnych mienktovorných médií sa nedozvie nič, ale že zhola nič. Česť výnimkám, ako je napr. starší článok Vladimíra Jancuru v Pravde, z ktorého autor tohto blogu čiastočne čerpal.

Rovnako tak sa slovenská verejnosť dozvie veľmi málo o zvrhlostiach, aké na Slovensku páchali iné skupiny banderovcov z OUN a UPA, utekajúce po vojne cez Slovensko na Západ.

Pán premiér, pán predseda NRSR, pán prezident, – chápem, že vy nechcete vo svojich vystúpeniach na počesť SNP v B.Bystrici a inde spomínať banderovcov ako likvidátorov SNP príliš nahlas. Chápem, že nechcete kvôli histórii kaziť naše perspektívne ekonomicky veľmi zaujímavé vzťahy s Ukrajinou. Napriek tomu, – či najmä preto, že sa kriesenie ukrajinskej banderovskej tradície v Kyjeve stupňuje, – mali by ste pri tohtoročnom spomínaní na SNP predsa len na margo banderovských zločinov slovko-dva utrúsiť. Mali by ste menej zakazovať sovietske a ruské zástavy a mali by ste naopak zvážiť, či sú ukrajinské zástavy a predstavitelia neobanderovského kyjevského režimu na oslavách SNP naozaj vždy potrební.

Už vidím mudrákov, čo vravia, akí sme farizeji.

Vraj nám banderovskí pohrobkovia prekážajú, no pohrobkovia prvej SR a Tisovho vojnového režimu nie. Nuž, milí zlatí, je tu rozdiel. Prvú SR uznala v čase vzniku de facto celá vtedajšia Európa. Ukrajinci žiadnu medzinárodne uznanú vojnovú národnú republiku nemali.

Slováci, keď zistili, ako sa veci majú, proti Nemcom a ich fašizmu i proti prisluhovačom tohto fašizmu z radov PO HG povstali v SNP. Ukrajinci žiadne vlastné očistné protifašistické „SNP“ nemali. My v SR dnes nestaviame v centre Bratislavy pomníky J.Tisovi, V.Tukovi či popraveným exponentom Pohotovostných oddielov HG. Na Ukrajine však áno. My nechceme násilné pripojenie Podkarpatskej Rusi ku SR. Neobanderovci však snívajú o Veľkej Ukrajine, do ktorej chcú pripojiť všetky rusínske resp. goralsko-rusínske a gréckokatolícke enklávy na Slovensku od Medzilaboriec až po Čadcu, vrátane oblastí valskej kolonizácie na severozápadnom Slovensku, na Horehroní či dokonca v Gemeri a Malohonte.

Takže áno, je tu malý rozdiel.

My sme negatívne konotácie spojené s prvou SR očistili cez SNP a najmä cez súčasnú dôsledku antifašistickú politickú prax. Ukrajinci nie. Naopak, Ukrajinci svoj príklon ku banderovskej fašistickej minulosti posilňujú. Mali by sme na to, nie hystericky ale rozvážne a rozhodne reagovať. Na najvyššej úrovni. A kde inde, ak nie pri príležitosti spomienok na SNP. Mali by sme to urobiť, lebo čert nikdy nespí.

Vedia to aj Poliaci a preto rátajú vo smere z východu so všetkým. Nie iba s ruským nebezpečenstvom. Rátajú aj s nebezpečenstvom banderovského expanzionizmu. Najmä po vojne, keď bude ukrajinská armáda príliš silná na život v mieri a keď bude na Ukrajine dosť v ohni vojny zocelených bojovníkov hoci aj za Veľkú Ukrajinu.

Banderovský čert nespí.

Naopak, po prehratej vojne si možno bude hľadať nový objekt svojej výbojnosti. Bolo by zlé, keby si vybral malé, slabé a naivné Slovensko. Bolo by neospravedlniteľne nezodpovedné, keby to prezident, parlament a vláda SR nebrali do úvahy a keby aspoň na pol oka nacionálny vývoj na Ukrajine nesledovali.