Nebezpečná ilúzia antipolitiky

Zdielajte....

Nebezpečná ilúzia antipolitiky & Keď sa amatérstvo vyhlasuje za cnosť. Nebezpečná ilúzia antipolitiky. Antipolitika sa stala najnovším trendovým komunikačným produktom, ale ak odsudzujeme politické skúsenosti ako hriech a amatérizmus vyhlasujeme za cnosť, dláždime cestu chaosu.

Keď sa amatérstvo vyhlasuje za cnosť

Tento nebezpečný naratív, ktorý podsúva, že akákoľvek angažovanosť vo verejnom živote je inherentne skorumpovaná alebo neefektívna, je nielen zjednodušujúci, ale priamo škodlivý. Antipolitika v svojej podstate devalvuje hodnotu odbornosti, skúseností a systematickej práce, ktoré sú nevyhnutné pre správne fungovanie štátu a spoločnosti.

Namiesto kritického myslenia a hľadania riešení, ktoré vyžadujú komplexné pochopenie procesov, ponúka antipolitika lákavú skratku k zdanlivej čistote a jednoduchosti. Predkladá ilúziu, že stačí odstrániť „staré štruktúry“ a „profesionálnych politikov“ a všetko sa zázračne zlepší. Realita je však taká, že riadenie štátu a spoločnosti je extrémne zložitá úloha, ktorá si vyžaduje nielen dobré úmysly, ale aj hlboké znalosti, strategické myslenie a schopnosť viesť dialóg a kompromisy.

Keď sa amatérstvo vyhlasuje za cnosť, otvára sa priestor pre populistov, ktorí nemajú skutočné riešenia, ale len prázdne heslá. Títo „antipolitici“ sa často spoliehajú na emócie, strach a frustráciu voličov, namiesto toho, aby ponúkali reálne a udržateľné plány. Výsledkom je oslabenie demokratických inštitúcií, erózia dôvery v štát a destabilizácia spoločnosti.

Ignorovanie politických skúseností

Ktoré sú často výsledkom rokov tvrdej práce, vzdelávania a praktickej aplikácie, vedie k opakovaným chybám a neefektívnym rozhodnutiam. Ak sa odmieta učiť z minulosti a spolieha sa len na „zdravý rozum“ bez odbornej opory, spoločnosť si sama podkopáva základy. Chaos, o ktorom sa hovorí, nie je len abstraktná hrozba, ale veľmi reálna perspektíva, ak sa budeme naďalej riadiť touto nebezpečnou ilúziou. Je čas si uvedomiť, že politika, hoci často nedokonalá, je základným pilierom fungujúcej spoločnosti a jej podkopávanie vedie k deštrukcii všetkého, čo sme doteraz vybudovali.

Stojí za to si všimnúť komunikáciu Pétera Magyara a jeho strany.

O príčinách drvivého úspechu Pétera Magyara a strany Tisza a o výslednom volebnom preorientovaní sa už bolo napísaných nespočetné množstvo analýz. Existuje však kľúčový faktor, ktorému sa venuje relatívne málo pozornosti: úplná depolitizácia politického boja. Podľa môjho názoru parlamentné voľby zrodili najnovší a najúspešnejší produkt maďarskej pustatiny 21. storočia: antipolitika sa stala novou politikou, trend, ktorý Tisza teraz vo vláde ženie k svojmu absolútnemu vrcholu.

Základným kameňom ich rétoriky je, že oni sami nie sú súčasťou politickej triedy v klasickom zmysle slova. Opakujúcim sa klišé počas volebnej kampane bolo, že ľudia stojaci za Tiszom nie sú kariérni politici, ale civilisti a vlasteneckí profesionáli. Vyhlásil tiež : „Táto vlasť nepotrebuje pouličných bitkárov ani hrdzavých terminátorov, ale slušných, čestných ľudí, ktorí pracujú tak, aby každý Maďar cítil, že Maďarsko je jeho.“ Alebo zvážte iné vyhlásenie : „Nepustil som sa do toho, aby som zvrhol celú mocenskú elitu; som len iskra, ktorá môže naštartovať motor“ – všetky tieto tvrdenia ukazujú jedným smerom.

Prostredníctvom premyslenej marketingovej stratégie sa dištancovali – a naďalej dištancujú – od „politiky“ a slova „politik“.

Vypočítaná stratégia politického marketingu Komunikačný rámec, ktorý používajú politici za Tiszu, sa javí ako účinná stratégia počas povolebnej fázy medových týždňov. Zároveň sa však zapájajú do vysoko klasickej mocenskej hry. Vo svojom zásadnom diele Koncept politického Carl Schmitt varoval, že najostrejšou a najbezohľadnejšou politickou zbraňou je pokus o depolitizáciu politického boja a zároveň zahalenie vlastnej pozície do závoja morálky. Podľa Schmitta každý, kto tvrdí, že sa nezapája do politiky, ale iba zastupuje „dobro“ alebo „čistý ľud“ proti „skorumpovanej elite“, nezaobchádza so svojím súperom ako so rivalom, ale označuje ho za morálne monštrum.

Táto vypočítaná vzdialenosť však vytvára pascu.

Aj keď je toto uvedomenie pre novovymenovaných poslancov aj voličov za Tisu bolestivé, v momente, keď kandidovali vo voľbách, získali mandáty a prevzali funkcie verejnej moci, aj oni sa stali politikmi.

Úplný kolaps slova „politika“ Túto Schmittovu stratégiu možno v dnešnom Maďarsku tak majstrovsky predávať, pretože slovo „politika“ sa stalo nenapraviteľne pejoratívnym – degradovaným a poškvrneným.

V roku 2010 početné štúdie vykonané medzi univerzitnými študentmi odhalili, že pre mladých ľudí sa pojmy „verejný život“ a „politika“ od seba úplne oddelili.

Študenti sa chceli zaoberať spoločnými verejnými záležitosťami, no zároveň prechovávali hlbokú averziu voči politickým stranám, tradičným inštitucionálnym rámcom a predovšetkým voči politikom. To, čo bolo len zreteľným sentimentom jednej generácie pred niečo vyše desiatimi rokmi, dnes preniká celou maďarskou spoločnosťou. V kolektívnom podvedomí je politika synonymom všetkého, čo je na svete zlé: vojna, inflácia, krádeže, neschopnosť, nízkosť a nekonečné škandály. V očiach mnohých sa politika stala nerozoznateľnou od úplne skorumpovaných a deštruktívnych spoločenských procesov.

Domáci výskum inštitucionálnej dôvery –

najmä štúdie zamerané na postkomunistický región – už roky zdôrazňujú, že dôvera v politické inštitúcie v týchto spoločnostiach, najmä v strany a parlament, je drasticky nízka. To je jednoznačne zlé znamenie; keď inštitucionálna dôvera naruší takúto mieru, nevyhnutne vzniká dopyt po „outsiderovi“ (v politike, nie v straníckom zmysle) – spasiteľovi, ktorý príde spoza existujúceho establishmentu. Keď voliči cítia, že samotné hracie pole je chybné, už nepožadujú len zmenu pravidiel; chcú obrátiť celú situáciu.

Kolektívne preťaženie

Toto hlboké, kolektívne spoločenské rozčarovanie vedie k obrovskej kognitívnej disonancii, ktorá dnes charakterizuje krajinu. Všetci sa teraz tvária, akoby to nebola samotná maďarská spoločnosť, ktorá produkuje svojich vlastných politikov. Väčšina sa pozerá na Fidesz a posledných šestnásť rokov, akoby nám cudzia moc vnútila politickú elitu, namiesto toho, aby uznala, že sme si ich sami zvolili – znova a znova, dvojtretinovou nadpolovičnou väčšinou. Je to, akoby sme my, „ľud“, boli ukutí z nejakej úplne inej, vznešenejšej podstaty ako tí, ktorí rozhodujú „tam hore“.

Realita je však taká, že politikov vytvára spoločnosť.

Masy sú rovnako rozmanité, plné dobrých aj zlých jednotlivcov a majú cnosti aj nedostatky, podobne ako samotná politická elita obsahuje slušných ľudí aj darebákov.

Podľa môjho názoru je to presne tá ilúzia, ktorú Tisza rozpoznal a tak majstrovsky komodifikoval, pričom existenčnú zlomovú čiaru „my verzus oni“ vykreslil na úplne inej úrovni. Naratív je nekonečne jednoduchý a príťažlivý: nie je to abstraktná geopolitická vízia, ale obraz „skorumpovaného štátneho aparátu“ (opovrhovaných byrokracií, úradov a ekonomicko-politickej elity) postaveného proti zraniteľnému občanovi, čo je ešte doplnené posolstvom, že vy ste tí cnostní, zatiaľ čo pompézny politik riadiaci systém zhora je zloduch.

Kto nahradí politika?

Práve v tomto spočíva najväčšie nebezpečenstvo. Britský politológ Bernard Crick vo svojom klasickom diele Na obranu politiky okrem iného varoval, že politika nie je nevyhnutným zlom, ale skôr najväčším úspechom civilizácie – umením riešiť konflikty bez násilia. Antipolitika zdanlivo sľubuje voličom epistokraciu (vládu znalých, inteligentných a nezávislých expertov), v rámci ktorej „sa úplne skorumpovaný štátny aparát magicky napraví“. V skutočnosti, ak odstránime politikov, ich miesto môžu zaujať iba dva typy ľudí.

Prvým je technokrat, ktorý vládne s odvolaním sa na svoju odbornosť.

Ako však poznamenal Max Weber, títo jednotlivci sú iba vykonávateľmi, ktorým chýba politická vášeň aj zmysel pre zodpovednosť potrebný pre politickú víziu. Druhým – a realistickejším – nebezpečenstvom je kakistokracia alebo vláda neschopných. Keď sú politická rutina, ochota ku kompromisu a znalosť štátnej správy stigmatizované, amatérizmus sa zrazu premení na cnosť. Prebalením statusu outsidera na sviežosť a neskúsenosti na nevinnosť dláždime cestu chaosu.

Preto je nebezpečnou ilúziou veriť, že politiku možno vykoreniť alebo nahradiť expertmi a civilistami.

Politici zostávajú nevyhnutnosťou, najmä v neistých časoch plných kríz. V súčasnosti nie je povinnosťou občanov zrušiť politiku natrvalo, ale naďalej požadovať jej zodpovedné a profesionálne uplatňovanie. Smrť politiky nikdy neprináša očistenie; skôr znamená koniec diskusie a zrod autokracie – alebo chaosu.

Zdroj: The european CONSERVATIVE