Andrej Fursov: Hrozno hnevu dozrieva. Proletárske revolúcie – boli len kvety. 

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

23.september 2023 Andrej Fursov

Pokles kvality vzdelávania je osobitným príznakom všeobecnej krízy. Školstvo sa rúca od 60. rokov 20. storočia s tým, čo niektorí na Západe nazývajú „globálna študentská revolúcia“. Výsledky sú katastrofálne. Narazil som na amerických študentov zo slávnych univerzít, ktorí také mená ako Robespierre, Bismarck, Charles de Gaulle nikdy nepočuli. Dejiny 2. svetovej vojny študujú z románov a hraných filmov. Postupne degradujú aj naši školáci a študenti.

Vzdelávanie sa v modernom svete stáva prostriedkom na vytváranie novej sociálnej stratifikácie. Veď práve vzdelávanie v moderných podmienkach umožňuje odrezať celé segmenty spoločnosti od sociálneho koláča nielen v súčasnosti, ale aj v budúcnosti. Pripravuje zajtrajšie vedomosti, „chudobné informácie“, dnes, redukuje proces učenia na školenie – testovanie, odnaučuje človeka od hlavnej veci – schopnosti klásť otázky a formulovať problémy. Analýza vzdelávania by mala zaujať jedno z hlavných miest v novej disciplíne, ktorá má vzniknúť – krízovej medicíne s jej praktickými odporúčaniami.

Zatiaľ sa to deje iba v sci-fi románoch. Spomeňte si, ako v sérii Asimovových nadácií matematik Seldon predpovedá, že v priebehu niekoľkých desaťročí sa zdanlivo prosperujúca galaktická ríša zrúti do krízy, ktorá bude trvať desiatky tisíc rokov. Kríza je nevyhnutná, ale „doba temna“ sa môže skrátiť na tisíc rokov, ak sa do praxe zavedie protikrízový „Seldonov plán“. Na realizáciu plánu sú v rôznych častiach galaxie vytvorené dve akadémie – otvorené a tajné, mnoho generácií psychohistorických vedcov, ktorí nakoniec vyvedú situáciu z krízy.

Lenin raz povedal, že pre nás je najdôležitejším umením kino. Parafrázujúc, dnes môžeme povedať: zo všetkých vied je pre nás najdôležitejšia kríza, ktorá mala vzniknúť včera.

Spomeňme si, kedy a v súvislosti s tým, čo sa objavila ľavica a pravica, konzervatívci, liberáli a marxisti. Ľavica a pravica sa objavili počas Francúzskej revolúcie. Čo sa týka ideológií, tie sa formovali po Francúzskej revolúcii. Jeden z hlavných výsledkov toho druhého bol psychohistorický – spoločensky a politicky aktívna časť spoločnosti pochopila: zmena je normálna, nevyhnutná a nezvratná skutočnosť spoločenského života, či sa to niekomu páči alebo nie. Nie je náhoda, že termodynamika, prvá postklasická veda, sa objavila v roku 1811; v nej je na rozdiel od newtonovskej fyziky čas nezvratný (šípka času).

Následne boli navrhnuté sociálne projekty a prostriedky na ich dosiahnutie s ohľadom na postoj k faktu zmeny. Tí, ktorým sa zmeny nepáčili a ktorí sa ich snažili spomaliť a zachovať, sú konzervatívci; tí, ktorí vítali postupné, evolučné zmeny – liberáli; tí, ktorí obhajovali kvalitatívne zmeny, boli marxisti. Takto vznikli tri veľké ideológie moderny. Samozrejme, toto je zjednodušený obrázok, ale odráža to hlavné.

Medzi liberálmi a marxistami bola dôležitá podobnosť – pozitívne vnímali samotný fakt zmeny, deštrukcie tradičných štruktúr a formovanie moderných, interpretovali to ako pokrok. Bol spoločným menovateľom liberálov aj marxistov.

19. storočie prešlo pod zástavou pokroku, hoci ku koncu už nastala celkom citeľná úzkosť – stačí porovnať štyri najznámejšie romány Julesa Verna, napísané na prelome 60. a 70. rokov 19. storočia, a štyri najznámejšie romány r. H. G. Wells, napísaná v 90. rokoch 19. storočia.

V predvojnovom a vojnovom období zosilneli protiprogresívne nálady, aj keď sa nestali dominantnými, a „slávnych tridsať rokov“ (1945 – 1975) sa stalo triumfom pokrokových ideológií a teórií. Zdalo sa, že o malú chvíľu celý svet vstúpi do kráľovstva pokroku: chudobné krajiny výrazne znížia rozdiel od bohatých. V samotných bohatých krajinách bude chudoba navždy skončená, vedecký a technologický pokrok zabezpečí nekonečný rast a sociálny pokrok. 80. a najmä 90. roky 20. storočia však tieto sny a nádeje rozptýlili.

Vedecká a technologická revolúcia (STR), ktorej plody, prirodzene, využili krajiny v jadre kapitálového systému, sa prudko zväčšila a naďalej zväčšuje priepasť medzi rozvinutými a zaostalými krajinami. Väčšina z nich sa čoraz viac ponára do zaostalosti a chudoby – tentoraz bez akýchkoľvek vyhliadok alebo nádeje preniknúť tam, „kde je to čisté a svetlé“. Je to paradox, ale bol to práve vedecký a technologický pokrok poslednej štvrtiny dvadsiateho storočia, ktorý pochoval nádeje na sociálno-ekonomický pokrok. Vedecko-technická revolúcia a globalizácia na prelome 20. a 21. storočia vo svetovej sociálnej situácii a rovnováhe síl zohrali úlohu veľmi podobnú tej, ktorú zohral v 16. storočí vznik európskeho (atlantického) svetosystému s jeho nová deľba práce a vojenská revolúcia. Silných posilňovali a slabých oslabovali, čím ich zbavovali nádeje na zlepšenie ich situácie.

Už v 80. rokoch sa začali objavovať knihy s názvami ako „koniec pokroku“, „fantázia“ nahradila sci-fi („sci-fi“). Vo vede sa začína zdôrazňovať úloha pravdepodobnosti, chaosu, náhodnosti a bifurkačných bodov. V roku 1979 sa v „treťom svete“ po prvý raz uskutočnila revolúcia nielen pod marxistickými alebo aspoň ľavicovými zástavami, ale aj pod náboženskými, protiosvietenskými – chomejská moslimská revolúcia v Iráne.

Ak sa islamský fundamentalizmus rozvíja na Blízkom východe, trh sa rozvíja na Západe. V roku 1979 sa vo Veľkej Británii dostala k moci Thatcherová – významná predstaviteľka trhového fundamentalizmu, ktorý svojím spôsobom nie je o nič menšou negáciou geokultúry osvietenstva ako islamský fundamentalizmus.

V roku 1991 sa ZSSR zrúti a s ním aj Veľký ľavicový progresívny projekt moderny a z pokroku vypadne ďalšia obrovská zóna. Od tohto momentu zostáva vo svete iba jedna verzia „pokroku“ – kapitalistická anglosaská, obmedzená na 15 – 20 % svetovej populácie a uskutočňovaná na úkor zvyšných 80 – 85 %. Teraz, keď je ZSSR preč, kapitalizmus môže opäť ukázať svoje zuby – svojim „profilom“ a „stredom“, ako aj cudzincom. Najmä afroázijský a latinskoamerický, ako sa to dialo v 19. – začiatkom 20. storočia Pokrok hyperburžoázie, kozmokracie (D. Duclos) je pokrokom na kostiach 80-85% svetovej populácie. Hovoríme tak o mase ľudí odsúdených stať sa surovinami v peci pokroku niekoho iného.

Znamená to, že musíte poslušne vliezť do tohto ohniska? História dáva na takúto logiku a pokrok jednoznačne negatívnu odpoveď. Historické fakty svedčia, napísal známy sociológ B. Moore, že zdroje ľudskej slobody a revolučného boja za ňu „ležia nielen tam, kde ich videl Marx, v snahách tried uchopiť moc, ale možno v ešte väčšej miere v umierajúci rev triedy, na ktorý sa chystá zasiahnuť vlna pokroku.“

Neskorý kapitalizmus sa pohybuje tak, že zo systému vytláča veľkú časť priemyselného proletariátu a strednej triedy a vytvára tak nové nebezpečné triedy, ktoré môžu tvoriť aspoň 50 % populácie. Vystupujú proti elite nie v línii „kapitál – práca“, ale buď v línii „slušný život – nehodný život“, alebo „život – neživot“. Politiku nahrádza biológia a ekonomiku morálka prežitia. To zasieva semená sociálneho hnevu, vďaka ktorému budú proletárske revolúcie v porovnaní s tým vyzerať ako kvety.

Elimináciou strednej triedy a tým aj riešením krátkodobých (v lepšom prípade strednodobých) naliehavých politických problémov si západná elita vytvára ešte vážnejšie dlhodobé problémy. Najprv sa odstráni sociálna stena medzi hornou a spodnou časťou. Po druhé, kapitalizmus vytvára deštruktívnu antisystémovú silu. Okrem iného to naznačuje aj stratu pudu sebazáchovy u významnej časti západnej elity. Táto strata je charakteristickým ukazovateľom období degradácie.

Inými slovami, tvárou v tvár vlne neoliberálneho pokroku, ktorý ohrozuje pretriedenie ľudstva a sociálne vybitie veľkej časti z neho, sa mnohé staré spory a nezhody medzi ľavicou a pravicou stávajú minulosťou.

V súčasnej dobe, v situácii „vykĺbeného viečka“, sú možné zásadne nové ideologické a politické kombinácie a návrhy, najmä ak nechceme byť vykĺbení spolu s očným viečkom a bolestivo zadržaní. Kapitál, ktorý dnes hlása slobodu bez rovnosti, multikulturalizmu a práv menšín (aby sa uľahčilo vyvíjanie tlaku a odrezanie nepotrebnej väčšiny od „sociálneho koláča“), ohrozuje kresťanstvo a európsku civilizáciu (presnejšie to, čo je vľavo od nej), biela rasa, veľká časť ľudstva, sociosféry a biosféry.

V tejto situácii sa ideologickou zbraňou tých, nad ktorými sa vlny neoliberálneho pokroku chystajú uzavrieť (a to sú najmä stredné a nižšie vrstvy – „nadbytoční ľudia“ moderného sveta), môže stať „reakčný progresivizmus“. A najradikálnejšou „ľavicovou“ stratégiou môže byť konzervatívna opozícia voči radikalizmu „neoliberálov“ a „neoconov“. Ide o to, aby kapitál nezničil demokratické inštitúcie, ktoré sa formovali v rokoch 1848 až 1968. a predstavujúce systémovo-inštitucionálny rámec kapitalistickej spoločnosti.

Tí, ktorí stoja v ceste zmenám a pokroku, sú zvyčajne považovaní za reakcionárov, „pravičiarov“. V súčasnej situácii je však „pokrok“ zbraňou „pravice“, zbraňou silných, ktorí sa snažia nahradiť bývalý vykorisťovateľský systém, ktorý im už nevyhovuje, novým, postkapitalistickým – oveľa viac. kruté, vykorisťovateľské a neľudské. Aliancia konzervatívcov a marxistov, ako aj normálnych liberálov v rámci „reakčného progresivizmu“ môže stáť v ceste likvidácii demokratických inštitúcií.

Nie náhodou som dal „vľavo“ a „vpravo“ do úvodzoviek. Tak ako je „reakčný progresivizmus“ na druhej strane „ľavice“ a „pravice“, tak „neoconi“ so svojím „pokrokom“ sú aj na druhej strane „ľavicovo-pravicového“, akéhosi „ľavicového“. správna“ symbióza. Nie je náhoda, že takmer všetci neoconi boli v minulosti „ľavičiari“ a mnohí z nich sú extrémni „ľavičiari“, trockisti, ktorí následne prešli (alebo prešli) „pravicovou“ sitovou školou Lea Straussa s jeho láska k Platónovi, kastovný poriadok atď. d. (To mi pripomína spôsob, akým boli Tolkienove Uruk-hai „vyrobené“ v Isengarde). Zdá sa, že Strauss a neoconi boli najviac priťahovaní k myšlienke vlády vyššej kasty, uzavretého rádu zasvätencov.

Mimochodom, vo vzduchu visí myšlienka, že svet by mali riadiť uzavreté tajné štruktúry a spoločnosti, respektíve sa v ňom šíri cielene, prostredníctvom kníh a filmov. Z nejakého dôvodu sa mi zdá, že templári, Da Vinciho kódy, grály, Harry Potter (tu sa podľa P. Obraztsova a S. Bateneva za magickým prostredím skrýva Rád sv. Jána Maltézskeho rádu Rokfortskej školy) atď. .P. – to nie je len móda a nie len využívanie trhového úspechu.

Postupne nás učia, že je normálne a správne, keď svetu vládnu sily skryté pred zrakom verejnosti, niektorí zasvätenci. Najmä vtedy, keď je svet v problémoch. A zároveň – množstvo katastrofických filmov. Do masového vedomia sú vrhnuté určité blokové znaky: katastrofy, tajné (uzavreté) organizácie ako formy kontroly. Toto nie je konšpiračná schéma, ale normálny obraz ideologicko-psychologickej (psychomentálnej) propagandy a spracovania, neurolingvistického programovania pomocou kinematografie a masovej literatúry. Mimochodom, neoconi neustále hovoria o dôležitosti týchto foriem. „Reakčný progresivizmus“ (názov je podmienený) je adekvátnou odpoveďou týmto chlapom: „Choď, otrávená oceľ, do cieľa.“

Pred zjednotením vo svetovej hre musíte dobre pochopiť: s kým a za akých podmienok. Ako povedal jeden veľký marxista s ruskými špecifikami Lenin, pred zjednotením sa musíme oddeliť. Preto radšej konám podľa zásady iného veľkého marxistu – s čínskymi charakteristikami – Mao Ce-tunga: „Choďte oddelene, udrite spolu.“ Prítomnosť spoločného nepriateľa ešte nie je dôvodom na zjednotenie v extáze. Veci treba robiť. A pamätajte na frázu Alexandra III., že priatelia Ruska sú len jeho armáda a námorníctvo. Berúc do úvahy realitu storočí XX-XXI. musíme sem pridať spravodajské agentúry.

Musíme vybudovať nový systém aliancií, a to predpokladá jasnú víziu situácie, podriadenie krátkodobých cieľov dlhodobým a ochotu vrchnosti prinášať obete. Môže byť niektoré zo súčasných svetových centier moci dlhodobým spojencom Ruska? Sotva. Zostáva teda hra protikladov. Tu je však dôležitý cieľ – na čo? V záujme krátkodobého ekonomického zisku alebo obnovenia suverenity?

V podmienkach modernej vedomostne náročnej výroby tvoria 80 % obyvateľov planéty nadbytoční ľudia. To platí vo veľkej miere aj pre vrchol semiperiférnych a periférnych krajín. Tí z nich, ktorí veria, že z krízy odletia na Západ, riskujú. Najprv sa ešte musíme dostať na letisko. Po druhé, na Západe, hneď ako sa naskytne príležitosť, budú okrajové „Ostap Bendery“ ošklbané.

https://dzen.ru/a/ZQ3jkjd5KTrwkOVS