Zmätok v slovenských hlavách: prečo si pletieme banderovcov, fašistov a vlastencov?

Zmätok v slovenských hlavách: prečo si pletieme banderovcov, fašistov a vlastencov? V mysliach Slovákov je na túto tému,súdiac aj podľa názorov na sociálnych sieťach, neuveriteľne veľa zmätkov. Daktorí si pletú ukrajinských fašistov-banderovcov so slovenskými sympatizantmi fašizmu, či už minulými /HSĽS, HG, POHG/ alebo súčasnými -za ktorých ale označujú slovenských nacionalistov, dokonca i národovcov-vlastencov.

Nebojme sa diskutovať o slovenskej histórii objektívne, bez zneužívania na aktuálne politické potreby.

Nie je tu priestor na hlbšie historické exkurzy a politicko-ideologické dišputy. Preto tu a teraz iba pár historiograficky podložených údajov.

Na Slovensku – na rozdiel od Česka /kde mali Českú obec fašistickú/ nikdy neexistovala žiadna politická či militantná organizácia, ktorá by sa explicitne volala „fašistická“ resp. „nacistická“ /nacionálnosocialistická/.

V SĽS neskôr HSĽS boli členovia a funkcionári, čo chceli do HSĽS /autoritatívnej kresťanskosociálnej strany/ vniesť prvky „nacionálneho socializmu“ , zjednodušene nacizmu; Tuka, Mach, Kubala a i., ktorí boli nositeľmi týchto tendencií však narážali na umiernených funkcionárov HSĽS ako boli Tiso, Ďurčanský, Sidor a i. HSĽS sa tak nedala a nedá označiť za „fašistickú“ či „nacistickú“; HSĽS bola do marca 1939 silno nacionalistická súčasť čs. demokratického systému, po marci 1939 silno autotitatívna kresťanskosociálna súčasť vojnových totalitných režimov vtedajšej Európy, fašistická či nacistická ale nebola.

Hlinkova garda vznikla v júli resp. októbri 1938 z usporiadateľskej služby a aktivistov SĽS resp. HSĽS; na zač. 1939 zásluhou gen Turanca /neskôr hl.veliteľa Slovenskej armády/ prešla výcvikom z „pouličných bitkárov“ na polovojenské zoskupenie-vďaka tomu bola ako jediná bojaschopná sila schopná zadržať úvodný nápor Horthyho Maďarskej armády pri obsadzovaní Východného Slovenska /tzv.Malá vojna/ a zachrániť pre SR Humenné, Michalovce, Trebišov, Bardejov, Prešov

Neskôr sa jej aktivity obmedzili na mašírovanie na rôznych oslavách; pod vedením umierneného K.Sidora to bola umiernená ncionalistická organizácia; keď sa jej veliteľom stal radikál A.Mach, zradikalizovala sa do extrémnej antisemitskej a šovinistickej podoby, čoho dôkazom bola jej asistencia pri židovských transportoch-ani v tomto období sa sama na masovom vraždení Židov, komunistov, Rómov a pod. nepodieľala; mala 55 tis. členov z ktorých mnohí členovia -robotníci, remeselníci, roľníci videli v garde, arizácii, slovakizácii skôr nástroj na odstraňovanie vykorisťovania zo strany Maďarov, Židov, Čechov než nejaké fašistické či rasistické ideologizmy; to vysvetľuje i paradox, keď sa po vypuknutí SNP nemalý počet členov HG pridal k povstalcom, neskôr partizánom a neskôr dokonca ku komunistom…

V HG bolo však aj veľa extrémne antisemitských členov, násilníkov neraz lumpenproletárskych živlov ba až kriminálnikov; títo vďaka svojej aktivite proti odboju, proti partizánom či Židom podnecovali nenávisť, vrcholiacu počas SNP v popravách či skôr lynčovaní príslušníkov HG a ich rodín; tí gardisti, ktorým partizáni či povstalci pozabíjali príbuzných sa ďalej radikalizovali a asi 5 tisíc členov HG /asi 10% zo všetkých členov HG/ okolo 8.septembra 1944 sa na dobrovoľnej báze stali členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy /PO HG/, resp. Poľných práporov HG.

Táto organizácia naďalej formálne patrila pod HG, no operačne ju riadili nemecké branné sily /SS Strafkomandá, SS Einsatzkomandá/ a využívali na asistenciu pri potláčaní povstania, neskôr v protipartizánskom boji a represáliách voči Židom, Cigánom, komunistom a obyvateľom tých slovenských obcí, ktorí boli obvinení s pomoci odboju; POHG malo vlastného veliteľa- fašizoidne a rasisticky zmýšľajúceho Otmara Kubalu a vo vedení podobne mysliaceho Jozefa Gašparíka.

Vyslovene fašistickí a rasistickí velitelia jednotlivých skupín dokonca sami len pod dozorom Nemcov realizovali potom vraždenie ľudí v Kremničke /veliteľ Nemsyla a 150 príslušníkov POHG/, v Nemeckej /veliteľ Hora a 40 príslušníkov POHG/ , vraždenie Cigánov v Krupine a i. Aj v rámci 5 tisícových POHG išlo tu už o deklasované sadistické typy ľudí v počte max. desiatok či stoviek ľudí.

Niektorí z nich /okolo 10 osôb/boli za vojnové zločiny popravení obesením. Velitelia /Kubala a Gašparík/ boli ale popravení po vojensky-.zastrelením. Niektorým sa však podarilo ujsť do zahraničia a trestu ušli /Nemsyla, Hora, Nižňanský…/- áno v prípade členov POHG možno hovoriť, že išlo o fašistických vojnových zločincov a svoj trest si zaslúžili.

V povojnovej histórii SR boli viacerí politici, ktorí sa snažili o obnovu prvej slovenskej štátnosti /či už z exilu alebo zo Slovenska/, príp. aj o obnovu autoritatívnych praktík národného hnutia /titulovanie ako vodca, brat, či pozdravy z čias HSĽS a HG/; išlo a ide však skôr o pozérstvo ako o premyslení šírenie totalitných nedajbože fašistických, nacistických, rasistických praktík – čo ale NEZNAMENÁ, že by to demokratická SR mala tolerovať, osobitne ak obdivovatelia „fašizmu“ prechádzajú od práva na slobodu názoru k nezákonnej činnosti, agresivite voči inak zmýšľajúcim, voči príslušníkom iných rás a etník; tu treba v súlade so zákonom zakročiť.

V súčasnej SR je pokiaľ ide o kriesenie úcty k predstaviteľom vojnového režimu prvej SR úplne iná situácia, ako napr. na Ukrajine.

Kým na Ukrajine /ktorá chce byť členom EU, NATO a západnej demokracie/ sa banderovcom ako Bandera, Šuchevyč, Melnyk, Konovalec a i. organizujú štátne pohreby na uloženie ich telesných pozostatkov, stavajú pomníky, organizujú fakľové sprievody, píšu do učebníc histórie kapitoly, podľa ktorých ide o hrdinov ukrajinského boja za slobodu či pomenovávajú elitné vojenské jednotky a pod. – na Slovensku je to inak.

Odstránený bol /Varín/ posledný názov ulice po J.Tisovi, protestuje sa proti sochám a tabuliam na súkromných pozemkoch.

Hroby Dr.J.Tisa /symbolický, lebo telesné pozostatky J.T. sú v kanonickej hrobke na nitrianskom hrade/, prof.dr. V.Tuku, či O.Kubalu na Martinskom cintoríne v Bratislave alebo na bratislavskom cintoríne v Sl údolí /hrob A.Macha/, na Národnom cintoríne v Martine /hrob gen. Čatloša/ resp. v Trenčíne /hrob gen.Turanca/ sú verejne dostupné.

Až na výnimky /spomienky na popravu prvého slovenského prezidenta Dr.J.Tisa pri jeho symbolickom hrobe na martinskom cintoríne/ sú tieto hroby skôr zabudnuté a verejnosť o nich nevie,-než aby boli zneužívané na „propagáciu fašizmu“. Aký to rozdiel oproti záujmu verejnosti o rodné domy či hroby osôb ako Mussolini, Hitler, Franco, Horthy… Symbolický hrob údajného inšpirátora /čo je samozrejme hlúposť/ slovenského „fašizmu“ Andreja Hlinku je verejne dostupný v Ružomberku /mauzóleum A.Hlinku/ a neláka žiadnych sympatizantov „slovenského fašizmu“. ..

Suma sumarum, na Slovensku je situácia s „kriesením fašizmu“ úplne ale úplne iná, než na demokratickom Západe tak obdivovanej Ukrajine.

U nás nijakých fašistov nekriesime, nepropagujeme, neoslavujeme. Ba dokonca sa bojíme napísať o nich v médiách i pár apolitických historizujúcich údajov. A ak si na to niekto predsa len trúfne, je neodôvodnene označovaný za propagátora fašizmu, rasizmu, antisemitizmu a pod. – Čo je škoda.

Lebo vysporiadanie sa z našim temnejším národným podvedomím si žiada, podobne ako v prípade individuálnej psychoanalýzy a psychoterapie priniesť do vecí skôr viac svetla, viac racionálneho spracovania negatív národnej histórie, než zatemňovanie a obchádzanie nepríjemných tém-či ich vytesňovanie z vedomia, akoby neexistovali.

Strach pred diskusiou o temnejších stránkach slovenskej histórie je škodlivý.

Poskytuje šancu kadejakým slovakofóbom a samozvaným demagogickým bojovníkom akože proti slovenskému fašizmu. Poskytuje im šancu, aby v záujme nepriateľov zvrchovanosti súčasnej modernej a demokratickej republiky negativizovali nielen to, čo sa negatívne posudzovať má, ale špinili celú slovenskú históriu a pľuli na všetky osobnosti, ktoré sa na formovaní a zdokonaľovaní idey slovenskej štátnosti podieľali.

Nedovoľme im to, priatelia.

Nebojme sa diskutovať o slovenskej histórii objektívne, bez zneužívania na aktuálne politické potreby. Lebo napriek všetkému patria Slováci vďaka svojej histórii k tomu málu národov, ktorí iné národy nevyvražďovali, nezotročovali, nevykorisťovali, masovo a systematicky -neokrádali. – Áno, taká je historická pravda o nás Slovákoch. Nebojme sa. Buďme na ňu hrdí !

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Novinári alebo otravné osy? Šimkovičová ich zrušila tak rýchlo, že Biolit by zbledol závisťou!
• 
  Nebezpečná ilúzia antipolitiky & Keď sa amatérstvo vyhlasuje za cnosť
• 
  Zmätok v slovenských hlavách: prečo si pletieme banderovcov, fašistov a vlastencov?
• 
  Obkľúčenie Volčanska: Ukrajinská 159. brigáda v kotli a ďalšie straty na fronte
• 
  Konflikt na Ukrajine vstupuje do kritickej fázy.
• 
  Pre Šimečku st. Nie Slovensko je periféria Európy, ale vaša progresívna kaviareň

---

---