Jozef Banáš reaguje na nový vizuál DPOH. Všíma si hlavne mlčanie hercov. „Podporiť názor hanobiaci našich otcov si vyžaduje poriadnu dávku arogancie,“ upozorňuje.

Zdielajte

Už aj známy spisovateľ reaguje na nový vizuál DPOH. Všíma si hlavne mlčanie hercov. „Podporiť názor hanobiaci našich otcov si vyžaduje poriadnu dávku arogancie,“ upozorňuje.

Jozef Banáš, známy slovenský spisovateľ, sa vyjadril k novej kampani DPOH, ktorá znevažuje účasť Slovákov v druhej svetovej vojne
Podľa neho je to hanba, že herci, ktorí sa zúčastnili na reklame, mlčia a neospravedlňujú sa za svoju úlohu v šírení lží
Banáš považuje za arogantné, že niekto chce podporiť názor, ktorý uráža pamiatku našich otcov, ktorí bojovali za slobodu a demokraciu
Banáš vyzýva verejnosť, aby sa postavila proti tejto kampani a vyjadrila svoj nesúhlas s manipulovaním histórie

V posledných dňoch sa rozpútala búrlivá diskusia o novom vizuále DPOH, ktorý zobrazuje slovenských hercov v uniformách nacistických vojakov. Niektorí ľudia to považujú za provokatívne a urážlivé, iní za umelé a nezmyselné. Medzi kritikmi sa ozval aj známy spisovateľ Josef Banáš, ktorý na svojom facebookovom profile napísal:

„Podporiť názor hanobiaci našich otcov si vyžaduje poriadnu dávku arogancie,“ upozorňuje Banáš. „Nemôžem pochopiť, ako môžu naši herci mlčať a nebrániť sa tomu, aby boli zneužití na takúto propagandu. Je to hanba pre celé slovenské divadlo a kultúru.“

Banáš sa pýta, či herci vedia, čo robia, a či si uvedomujú, že tým podporujú revizionizmus a relativizáciu histórie. Tvrdí, že nový vizuál DPOH je urážkou pre všetkých, ktorí bojovali proti fašizmu a obetovali sa za slobodu Slovenska. Zároveň vyzýva divákov, aby bojkotovali predstavenia DPOH a vyjadrili tak svoj nesúhlas s touto kampaňou.

Jozef Banáš

Vtipné to nebolo, ale facka to bola riadna! (Kampaň DPOH – Radostne vzad!)

Ako zlý vtip sa mi zdá záležitosť s „novou vizuálnou identitou“ Divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Podľa jeho riaditeľky nová identita vyvolala reakciu len tej sociálnej skupiny, ktorá „vníma slovenský gardistický dvojkríž ako znak svojej štátnosti.“ Nuž rád by som pani riaditeľku opravil – malo by ju desiť hlboké mlčanie liberálno-progresívnej umeleckej obce, najmä hercov. Nezaznamenal som, že by sa jej herci zastali, a to dokonca ani overení úderníci agresívneho hlavného prúdu. Ono podporiť názor hanobiaci našich otcov si vyžaduje poriadnu dávku arogancie, ktorú, zdá sa, ani tí najhlučnejší nemajú. Drzosť a arogancia však očividne nechýba tvorcom dúhovo-ukrajinského paškvilu. Pokiaľ ním chceli karikovať tých, ktorí toto divadlo postavili, mlčanie jahniat svedčí o opaku. Búrať symboly minulosti je svedectvom malých a zakomplexovaných. Sebavedomí ľudia a sebavedomé národy považujú každú dobu aj s jej symbolmi za súčasť svojej histórie. Inak by sme museli zbúrať aj bratislavský hrad, Grassalkovičov či Primaciálny palác, pretože sú to symboly feudálnej minulosti. Riaditeľka DPOH nahrádza symboly čias (aj keď len v bulletine) kedy robotníci stavali divadlá, školy, nemocnice, domy kultúry symbolmi čias, kedy sa nepostavilo ani jedno divadlo, ani jeden dom kultúry, ani jedna škola a bez tých robotníkov by pani riaditeľka nemala ani čomu riaditeľovať. (Divadlo dostavili v roku 1955)

Postoj pani riaditeľky mi pripomína situáciu, keď sa na ulici stretli dvaja chlapi, zrazu jeden druhému nečakane vrazí facku. Postihnutý sa prekvapene pýta: „To bol vtip, alebo ste to mysleli vážne?“ „Samozrejme som to myslel, vážne!“ „Tak je to v poriadku, lebo vtipné to vôbec nebolo…“