Od Berlínskeho múru k jadrovej hrozbe

Zdielajte....

„Od Berlínskeho múru k jadrovej hrozbe: krátky prehľad pre mladých“. Pokúsim sa v krátkom prehľade udalostí vysvetliť mladým, ako vlastne padol Sovietsky Zväz( ZSSR) a jeho socialistický tábor, prečo sme sa teraz ocitli na prahu nukleárnej vojny

Analýza príčin a priebeh rozpadu Sovietskeho zväzu. Hoci USA viedli koordinovaný ekonomický a strategický tlak (embargo, zníženie cien ropy, projekt SDI), kľúčovým vnútorným faktorom bola politika Michaila Gorbačova a následne neúspešný augustový puč v roku 1991, ktorý vyvolalo tvrdé jadro konzervatívnych komunistov.

Tí chceli impérium zachrániť, no svojím konaním ho naopak urýchlene zničili, čo viedlo k rozpadu ZSSR a vzniku Spoločenstva nezávislých štátov (SNG). Autor zároveň varuje, že oslabenie rovnováhy síl a následné mocenské vákuum dnes priviedli svet na prah nukleárnej vojny, pričom spochybňuje oficiálne naratívy o ukončení studenej vojny.

V skratke

Pred nástupom Gorbačova čelil ZSSR koordinovanému tlaku USA (technologické embargo, zablokovanie úverov, zníženie cien ropy, zbrojenie a SDI), čo priviedlo jeho ekonomiku na pokraj kolapsu.
Gorbačov sa pokúsil o uvoľnenie prostredníctvom glasnosti a perestrojky a uzavrel kľúčové odzbrojovacie zmluvy (INF, chemické zbrane, CFE, START I), ktoré ukončili studenú vojnu.
Napriek medzinárodnému otepleniu sa vnútorná situácia v ZSSR zhoršovala – nedostatok tovaru, prázdne obchody a dlhé rady viedli k ekonomickému a sociálnemu rozvratu.
V marci 1991 sa konalo prvé a posledné všezväzové referendum, v ktorom 77,85 % voličov hlasovalo za zachovanie zväzu, no podpis novej zväzovej zmluvy bol naplánovaný na 20. augusta 1991.
Augustový puč „Gangu ôsmich“ (19.–21. august 1991) viedol ku krátkodobému stannému právu, izolácii Gorbačova na Kryme a zlyhal vďaka odporu verejnosti a Borisa Jeľcina.
Puč paradoxne oslabil centrálnu moc v Moskve, čo urýchlilo vyhlásenie nezávislosti sovietskych republík (napr. 92,3 % Ukrajincov hlasovalo za nezávislosť).
Belovežská dohoda (8. december 1991) podpísaná Ruskom, Ukrajinou a Bieloruskom formálne ukončila existenciu ZSSR a založila Spoločenstvo nezávislých štátov (SNG).
SNG sa neskôr rozšírilo o ďalších 8 republík (Almatínsky protokol, 21. december 1991), pričom Ukrajina zostala zakladateľským, no nikdy nie plnoprávnym členom a v roku 2018 z organizácie definitívne vystúpila.
Rozpad ZSSR nebol spontánny, ale výsledkom dlhodobého ekonomického a strategického tlaku USA, pričom poukazuje na koncept „moci ako ilúzie“ (Alinsky, Sun-c’).
Dokument varuje pred súčasným stavom medzinárodnej bezpečnosti, kde oslabenie systému bŕzd a protiváh (MAD) a zasahovanie do ruského vplyvového priestoru (Ukrajina) priviedli svet na prah tretej svetovej vojny.

Pred príchodom Michaila Gorbačova k moci v roku 1985 čelil Sovietsky zväz zdrvujúcemu a koordinovanému medzinárodnému tlaku

Ktorý cielene riadila administratíva amerického prezidenta Ronalda Reagana. USA vnútroštátne neefektívny sovietsky režim ekonomicky paralyzovali uvalením prísneho technologického embarga a zablokovaním západných úverov. V spolupráci so Saudskou Arábiou navyše umelo zrazili svetové ceny ropy, čím Kremeľ pripravili o kľúčové príjmy v tvrdých menách.

Keď Reagan po príchode do funkcie prezidenta USA v roku 1983 odštartoval ambiciózny vojenský projekt „Hviezdnych vojen“ (SDI) a začal masívne vyzbrojovať protikomunistických povstalcov v Afganistane, donútil Moskvu investovať neúnosné percento HDP do obrany. Tento drastický finančný a strategický tlak priviedol stagnujúcu sovietsku ekonomiku na pokraj kolapsu a nového lídra postavil pred kritickú nutnosť začať s okamžitými reformami a odzbrojovaním.

Nástup Michaila Gorbačova k moci v marci 1985 znamenal zásadný zlom, ktorý viedol k otepleniu vzťahov medzi Východom a Západom a k postupnému ukončeniu studenej vojny. Gorbačov pochopil, že ekonomicky kolabujúci Sovietsky zväz si už nemôže dovoliť gigantické preteky v zbrojení, a stavil na politiku otvorenosti (glasnosť) a reforiem (perestrojka). Medzinárodné uvoľnenie a podpisy významných zmlúv ukončili studenú vojnu:

Zmluva INF (Zmluva o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu) – 8. december 1987

Podpísali: Ronald Reagan a Michail Gorbačov vo Washingtone.
Fakty: Išlo o najrevolučnejšiu dohodu studenej vojny. Prvýkrát v histórii superveľmoci nesúhlasili len s obmedzením, ale s úplnou likvidáciou celej triedy jadrových zbraní (všetkých balistických striel a striel s plochou dráhou letu s doletom 500 až 5 500 km). Súčasťou boli dovtedy nemysliteľné vzájomné vojenské inšpekcie priamo na mieste.
Dohoda o zničení chemických zbraní – 1. jún 1990

Podpísali: George H. W. Bush a Michail Gorbačov vo Washingtone.
Fakty: Obe veľmoci sa zaviazali zastaviť výrobu a zlikvidovať až 80 % svojich masívnych zásob chemických zbraní.
Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE) – 19. november 1990

Podpísali: Predstavitelia 22 štátov NATO a Varšavskej zmluvy (vrátane USA a ZSSR) v Paríži.
Zmluva START I (Zmluva o obmedzení strategických zbraní) – 31. júl 1991

Podpísali: George H. W. Bush a Michail Gorbačov v Moskve.
Fakty: Zmluva zamerala pozornosť na strategické jadrové zbrane dlhého doletu (medzikontinentálne rakety). Zaviazala obe strany znížiť počet svojich jadrových hlavíc približne o 25 až 30 %. Plnú realizáciu tejto zmluvy už neskôr manažovalo Rusko ako nástupnícky štát ZSSR

Uvoľnili sa pomery v celom RVHP( socialistickej ekonomickej zóne v Európe) všetci sme za to Gorbačova chválili, no v ZSSR sa situácia zhoršovala z mesiaca na mesiac.

Začal byť nedostatok všetkého, obrovské zbrojné projekty napriek otepľovaniu medzinárodného priestoru vyčerpali ich ekonomiku až tak, že nedokázali obsiať polia a tam kde zasiali či zasadili, nevedeli zobrať úrodu. Nedostatok všetkého postupne zhoršoval situáciu vo všetkých pätnástich republikách ZSSR.

Prázdne obchody, dlhé rady na tovar boli signifikantným javom na začiatku 90tych rokov 20.storočia. Práve v tomto období som žil dva roky v Moskve a robil si postgraduálne štúdium na Leteckej inžinierskej akadémii – Военно-воздушная инженерная академия имени профессора Н. Е. Жуковского (používala sa skratka ВВИА) 1990-92 a zaťžil som tam najťažšie ekonomické časy konca ZSSR, jeho rozpad a vznik Ruskej federatívnej republiky.

Rok 1991 mal byť pre Sovietsky zväz rokom transformácie na voľnejšiu, no stále spoločnú federáciu.

Rozhodli o tom samotní občania. Nakoniec sa však stal rokom definitívneho zániku superveľmoci. Paradoxne, najväčší klinec do rakvy ZSSR nezatĺkli prozápadní demokrati ani zahraniční nepriatelia, ale tvrdé jadro konzervatívnych komunistov, ktorí chceli impérium zachrániť za každú cenu.

Tu je chronologický príbeh s faktami, dátumami a menami, ako neúspešný prevrat odštartoval nezvratný rozpad.

Hlas ľudu: Vôľa po zachovaní zväzu

Na začiatku roka 1991 sa sovietsky vodca Michail Gorbačov pokúšal zachrániť krajinu pred ekonomickým a politickým kolapsom. Navrhol vytvorenie nového štátneho usporiadania – Zväzu suverénnych sovietskych republík.

17 marec 1991: Koná sa Všezväzové referendum o zachovaní ZSSR. Bola to vôbec prvá a posledná priama demokracia v dejinách štátu.
Fakty a čísla: Hoci 6 z 15 republík (Estónsko, Lotyšsko, Litva, Moldavsko, Gruzínsko a Arménsko) hlasovanie bojkotovalo, v zostávajúcich 9 republikách bola účasť obrovská. 77,85 % voličov hlasovalo ZA zachovanie zväzu. Medzi tými, ktorí zaškrtli „áno“, bol vtedy aj ambiciózny ruský politik Boris Jeľcin.
Na základe tohto mandátu Gorbačov naplánoval oficiálny podpis novej zväzovej zmluvy na 20. augusta 1991. K podpisu však už nikdy nedošlo.

Augustový puč: „Gang ôsmich“ zasahuje

Skupina vysokopostavených komunistických funkcionárov, armádnych generálov a šéfov tajných služieb prepadla panike. Novú zmluvu vnímali ako stratu kontroly Moskvy nad republikami. Rozhodli sa konať silou.

19 august 1991: Deň pred plánovaným podpisom zmluvy vyhlasuje novovytvorený Štátny výbor pre výnimočný stav (GKČP) v krajine stanné právo. Do histórie vošli ako „Gang ôsmich“.
Hlavní strojcovia prevratu:
Gennadij Janajev (viceprezident ZSSR) – vyhlásil sa za úradujúceho prezidenta s tvrdením, že Gorbačov je zo „zdravotných dôvodov“ nespôsobilý vládnuť.
Vladimir Krjučkov (šéf KGB) – hlavný ideológ a organizátor puču.
Dmitrij Jazov (minister obrany ZSSR) – poslal do ulíc Moskvy tanky a vojakov.
Boris Pugo (minister vnútra ZSSR) – zabezpečoval policajné zložky.
Valentin Pavlov (premiér ZSSR) – civilná hlava sprisahania.
Priebeh: Michail Gorbačov bol pučistami kompletne odrezaný od sveta a držaný v domácom väzení na svojej štátnej chate (dači) vo Forose na Kryme. Do Moskvy vošli tanky a ostreľovali parlament, obsadili centrálnu časť a bránili transportu.
Zlyhanie puču a raketový vzostup Jeľcina

Sprisahanci však podcenili odpor verejnosti a odhodlanie čerstvo zvoleného prezidenta Ruskej federácie (RSFSR) Borisa Jeľcina.

Jeľcin sa postavil na čelo odporu, vyliezol na jeden z tankov pred Bielym domom (budovou ruského parlamentu) v Moskve a pučistov označil za zločincov. Armáda odmietla strieľať do vlastných občanov.

21 august 1991: Puč sa po troch dňoch definitívne zrútil. Sprisahanci boli pozatýkaní, minister vnútra Boris Pugo spáchal samovraždu.
Následky: Gorbačov sa síce vrátil z Krymu do Moskvy, no bol už len politickou figúrkou bez reálnej moci. Skutočným hrdinom a držiteľom moci v Rusku sa stal Boris Jeľcin. Komunistická strana bola v Rusku zakázaná.
Konzervatívci chceli pučom rozpadu zabrániť, no dosiahli presný opak – úplne zničili centrum moci v Moskve. Republiky pochopili, že centrum je slabé, a začali masovo vyhlasovať nezávislosť. Klincov do rakvy bolo decembrové referendum na Ukrajine, kde až 92,3 % občanov hlasovalo za úplnú nezávislosť.

Belovežský prales: Definitívny rozvod

Bez Ukrajiny nemalo pre Rusko zmysel obrovský zväz udržiavať a ekonomicky dotovať. Boris Jeľcin sa rozhodol konať rýchlo a Gorbačova definitívne obísť.

8 december 1991: V absolútnej tajnosti sa v poľovníckej rezidencii Viskuli v Belovežskom pralese (Bielorusko) stretávajú lídri troch zakladajúcich republík ZSSR (Ruska, Ukrajiny a Bieloruska).
Prítomní signatári:
Za Rusko: Boris Jeľcin a jeho pravá ruka, podpredseda vlády Gennadij Burbulis (hlavný autor textu).
Za Ukrajinu: prezident Leonid Kravčuk a premiér Vitold Fokin.
Za Bielorusko: predseda parlamentu Stanislav Šuškevič a premiér Vjačeslav Kebič.
Výsledok: Podpisujú historický dokument – Belovežskú dohodu (oficiálne Dohoda o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov).
Hneď v úvode dohody svietila veta, ktorá znegovala marcový hlas ľudu: „Sovietsky zväz ako subjekt medzinárodného práva a geopolitická realita ukončil svoju existenciu.“ Ako náhradu tri krajiny v rovnaký moment založili Spoločenstvo nezávislých štátov (SNG).

Koniec príbehu

december 1991: K SNG sa prostredníctvom Almatínskeho protokolu pridáva ďalších 8 stredoázijských a kaukazských republík.
december 1991: Michail Gorbačov v priamom televíznom prenose rezignuje na funkciu prezidenta neexistujúceho štátu. Nad Kremeľom stiahli červenú sovietsku vlajku a nahradili ju ruskou trikolórou.
Zarytí komunisti z GKČP, ktorí v auguste poslali do Moskvy tanky v mene záchrany starých poriadkov, tak spustili dominový efekt, ktorý za necelé štyri mesiace vyústil do definitívneho zániku Sovietskeho zväzu.

Zánik Sovietskeho zväzu v decembri 1991 nebol len deštrukciou starého systému, ale aj okamžitým pokusom o vytvorenie nového usporiadania na postsovietskom priestore. Týmto novým projektom sa stalo Spoločenstvo nezávislých štátov (SNG). Jeho príbeh, v ktorom hrala kľúčovú a veľmi špecifickú rolu Ukrajina, definitívne prekreslil mapu Eurázie.

Zrodenie v pralese: Belovežský trojspolok (8. december 1991)

Keď 8. decembra 1991 lídri troch slovanských republík – Boris Jeľcin (Rusko), Leonid Kravčuk (Ukrajina) a Stanislav Šuškevič (Bielorusko) – podpísali v Belovežskom pralese ortieľ smrti nad ZSSR, nezanechali po sebe úplné vákuum.

Priamo v texte Belovežskej dohody zakotvili vznik Spoločenstva nezávislých štátov (SNG). Pre trojicu zakladateľov malo SNG v tej chvíli jasný účel:

Zabezpečiť pokojný, nekrvavý priebeh rozpadu jadrovej veľmoci (tzv. „civilizovaný rozvod“).
Udržať spoločný ekonomický priestor a koordináciu nad vojenským arzenálom.
Dať vznikajúcim republikám medzinárodnoprávnu legitimitu.
Spoločenstvo nezávislých štátov (SNG) malo podľa pôvodných predstáv zakladateľov fungovať ako voľná konfederácia, ktorá by koordinovala kľúčové celonárodné oblasti, aby sa zabránilo chaosu po páde superveľmoci.

SNG malo pre všetky účastnícke štáty spoločne riadiť a koordinovať tieto strategické oblasti:

SNG malo zabezpečiť jednotné strategické velenie nad všetkými týmito zbraňami.Spoločné ozbrojené sily SNG (United Armed Forces of the CIS) pod vedením maršala Jevgenija Šapošnikova. Ekonomiky všetkých 15 republík boli po desaťročiach plánovaného hospodárstva extrémne prepojené a závislé jedna od druhej. SNG malo riadiť prechod na trhovú ekonomiku bez toho, aby došlo k prerušeniu dodávateľských reťazcov. Koordinácia dopravy a energií: SNG malo spoločne riadiť infraštruktúru, železnice, ropovody, plynovody a leteckú dopravu (bývalý Aeroflot), ktoré prechádzali cez územia viacerých nových štátov.Jednotná mena, jednotná zahraničná politika a colná únia so spoločným ekonomickým a bezpečnostým priestorom. .

Almatínske rozšírenie: Príchod Ázie (21. december 1991)

Kroky slovanskej trojice v Belovežskom pralese vyvolali obrovský šok a spočiatku aj pobúrenie v stredoázijských republikách. Tie boli dovtedy verné myšlienke zachovania zväzu a zrazu zistili, že ich zakladajúci členovia odrezali. Kazachstan a ostatné štáty Strednej Ázie sa ocitli pred hrozbou úplnej izolácie.

Situácia sa vyriešila bleskovo o necelé dva týždne:

december 1991: Vtedajšie hlavné mesto Kazachstanu hostilo historický samit, kde bol podpísaný Almatínsky protokol.
Kto sa pridal: K pôvodnej trojici (Rusko, Ukrajina, Bielorusko) sa oficiálne pripojilo 8 ďalších postsovietskych republík: päť stredoázijských štátov (Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko) a tri kaukazské štáty (Azerbajdžan, Arménsko, Moldavsko).
Týmto krokom sa SNG stalo masívnou regionálnou organizáciou združujúcou 11 z 15 bývalých sovietskych republík (Pobaltie projekt úplne ignorovalo a Gruzínsko sa pridalo až neskôr v roku 1993 pod tlakom okolností).
Špeciálny štatút Ukrajiny: Zakladateľ, ktorý sa nikdy nestal členom

Ukrajinská pozícia k SNG bola od samotného začiatku hnaná obrovskou opatrnosťou. Kým Moskva vnímala SNG ako nástroj na postupné opätovné zjednotenie a udržanie vplyvu nad bývalým impériom, Kyjev v ňom videl iba prechodný mechanizmus na definitívne osamostatnenie.

Tento rozporuplný postoj viedol k unikátnemu právnemu paradoxu:

Odmietnutie Charty SNG (1993): V roku 1993 prijali krajiny spoločenstva Chartu SNG (stanovy), ktorá formálne definovala podmienky riadneho členstva. Ukrajina tento dokument odmietla podpísať a ratifikovať. Kyjev sa obával straty suverenity a politického diktátu z Moskvy.
Právny hybrid: Ukrajina sa tak ocitla v špeciálnom statuse. Bola zakladateľským štátom (štátom-účastníkom), no z hľadiska medzinárodného práva sa nikdy nestala plnoprávnym členom SNG.
Napriek tomu Ukrajina v organizácii dlhé roky pragmaticky fungovala – podpisovala najmä ekonomické dohody, zúčastňovala sa na samitoch a v roku 2011 sa dokonca stala súčasťou Zóny voľného obchodu SNG, pretože Rusko bolo pre ňu kľúčovým obchodným partnerom.

Dlhé lúčenie a definitívny odchod (2014 – 2018)

Idyla hospodárskej spolupráce a politického kompromisu sa začala rúcať s narastajúcim proeurópskym smerovaním Ukrajiny, no fatálny úder dostala v roku 2014.

Bod zlomu (2014): Po ruskej anexii Krymu a vypuknutí podporovaného konfliktu na Donbase stratilo SNG pre Ukrajinu akýkoľvek zmysel. Organizácia nedokázala (a ani nechcela) nijakým spôsobom garantovať bezpečnosť a územnú celistvosť Ukrajiny pred agresiou zo strany iného člena SNG (Ruska). Kyjev okamžne stiahol svoje predsedníctvo v organizácii.
Formálny odchod (2018): Proces pretrhávania väzieb vyvrcholil v máji 2018, kedy vtedajší prezident Petro Porošenko podpísal dekrét, ktorým Ukrajina oficiálne ukončila akúkoľvek účasť v štatutárnych orgánoch SNG a kompletne stiahla svojich diplomatov z centrály v Minsku.
Bodka po invázii (2022): Po začatí ruskej invázie vo februári 2022 ukrajinský parlament (Najvyššia rada) a vláda definitívne zmietli zo stola zvyšky minulosti. Ukrajina postupne vypovedala viac ako stovku sektorových a ekonomických dohôd uzavretých v rámci SNG.
Bývalý spoluzakladateľ tak po troch desaťročiach definitívne uzavrel postsovietsku kapitolu a spoločenstvo s Moskvou vymenil za jasnú proeurópsku integráciu.

Nie je pravdou, že sa zrútil najstarší komunistický štát sám od seba.

Podľahol desiatkam rokov tvrdého ekonomického tlaku západných štátov, podľahol drahému socializovaniu sveta v Afrike, Kube, Latinskej Amerike aj Ázii, rozkolu s Čínou. Dorazil ich vymyslený propagandistický „Program hviezdnych vojen“ keď uverili spravodajským hrám o silnom vojenskom kozmickom programe USA a chceli sa mu vyrovnať. Nedokázali odhadnbúť čo je fikcia a čo skutočnosť. „Moc nie je to, čo máš, ale to, čo si nepriateľ myslí, že máš“ („Power is not what you have but what your enemy thinks you have“) vyhlásil slávny americký radikálny aktivista, spisovateľ a stratég Saul Alinsky.

Túto vetu sformuloval vo svojej najznámejšej knihe „Rules for Radicals“ (Pravidlá pre radikálov) z roku 1971, kde definoval základné pravidlá taktiky pre vyjednávanie, politický boj a spoločenské hnutia. Vychádza z kľúčových princípov klasického čínskeho stratéga Sun-c’ (Umenie vojny), ktorý tvrdil, že celá vojna je založená na klamstve, pretvárke a vyvolávaní dojmu. Toto použil hlave Reagan počas svojho volebného dvojobdobia, a potom sa stal hrdinom, ktorý sa podieľal na konci studenej vojny. Ronald Reagan bol prezidentom USA od 20. januára 1981 do 20. januára 1989.

Po ňom nastúpil do úradu jeho dovtedajší viceprezident George H. W. Bush (George Bush starší), ktorý vládol jedno funkčné obdobie v rokoch 1989 až 1993.

Títo dvaja prezidenti mali najväčšiu zásluhu na ukončení studenej vojny aj pádu Sovietskeho zväzu. Významnou mierou im k tomu dopomohol PUČ v Moskve v auguste 1991, ktorý spôsobil vnútorné oslabenie už naklonenej slonovinovej veže a jej rozpad na fragmenty s ktorými sa pracovalo omnoho pohodlnejšie, ako s predchádzajúcim celkom.

Clinton vo svojich dvoch volebných obdobiach a jeho nasledovníci už len lízali smotanu a začalo sa dlhé obdobie s integráciou bývalých socialistických štátov do EU a NATO, čím sa vytvorila západná nárazníková zóna pred pre prípadný konflikt východ-západ, ktorá po IIWW patrila Stalinovi a ZSSR. Jediným vládcom sveta sa stali USA, nadobudli dojem neohrozenej moci a ekonomicko vojenskej nadradenosti. Mysleli si , že prestal fungovať systém váh a protiváh (checks and balances) v bezpečnostnej štruktúre sveta, lebo ten začal byť unipolárnym.

Koncept vzájomne zaručeného zničenia (Mutually Assured Destruction – MAD) je najbrutálnejšou, no historicky najúčinnejšou protiváhou.

Ak by USA alebo Rusko spustili preventívny jadrový útok, druhá strana stihne odpovedať tak masívne, že by to znamenalo koniec oboch civilizácií. Strach z totálneho zničenia paradoxne funguje ako najväčšia „brzda“, ktorá drží veľmoci v šachu, aby neprekročili hranicu priamej vojny. Práve o schopnosti Ruska udržať pri živote svoju protiváhu začali niektorí politici pochybovať a vyskúšali vojsť priamo do jeho najbližšieho teritória vplyvu, teda získať pre svoje strategicko ekonomické potreby a ciele Ukrajinu ( prísľub členstva 2008, vyzbrojovanie, spoločné cvičenia na ich území od 2011). Rusko reagovalo obsadením časti Ukrajiny 2022 a je tam vo vojne už piaty rok.

To však priviedlo koniec bezpečnostnej selanky v Európe a doviedlo nás na prah Tretej svetovej nukleárnej vojny, o ktorej hovoria všetci politici ako o ich obrannej reakcii.

V prípade samozničenia, nikoho nebude zaujímať čo bolo konečným spúšťačom, dejiny píšu víťazi, no v nasledujúcom konflikte ich nebude.. prehrá celé ľudstvo..

P.S.: je ešte možnosť, že niektorí usúdili dve veci, je nás príliš veľa a 8,5 miliardy je nad pomery udržania stability ľudstva. Zároveň by sa vyriešil problém s obrovskými dlhmi svetových veľmocí, ktoré sa normálnou ekonomickou činnosťou nikdy nedajú vyrovnať. Dúfajú vo veľký konflikt, spoliehajúc sa , že sa nezmení na nukleárnu bodku a zostane len v konvenčnej rovine. Som presvedčený že takto vyriešiť situáciu, je pravdepodobnosť, ktorá sa limitne blíži k nule.