Opoziční klauni bojujú o to, kto má väčšiu červenú guličku na nose.

Opoziční klauni bojujú o to, kto má väčšiu červenú guličku na nose. Opozičná jednota pred 17. novembrom sa rozpadá ešte pred samotnou akciou. Hlavný problém nie je program, ale personálne a protokolárne spory – kto s kým smie stáť na pódiu. „Toľko k spájaniu opozície, v ktorej každý smrdí každému.“ A „títo chcú viesť Slovensko?“

1. Gröhling 17. novembra nevystúpi

• Zhromaždenie na Námestí SNP organizuje PS, vystúpenia politikov sú plánované na 17:30.
• Gröhling na Facebooku oznámil, že v Bratislave na pódiu nevystúpi, bude len v dave medzi ľuďmi.
• Deň chce podľa vlastných slov prenechať občianskemu sektoru, študentom a ľuďom bez straníckeho trička.

2. Dôvod: spor o pódium zatienil odkaz Nežnej revolúcie

• Gröhling priznáva, že ľudia celé týždne počúvali len o tom, kto koho pozval, kto s kým nebude stáť a komu patrí ktoré námestie.
• Sám hovorí o sklamaní a o tom, že doteraz bol preto ticho.
• Kľúčový citát: opozícia, ktorá sa nevie dohodnúť ani na jednom podujatí a o „fleku“ na tribúne, nemôže od voliča čakať dôveru, že dokáže spolu viesť štát.

3. Odmietnutie Maďarskej aliancie

• Gröhling odmieta stáť na jednom pódiu s Maďarskou alianciou.
• Vníma ju ako predĺženú ruku Viktora Orbána, vyčíta jej komunálne koalície s Republikou a že od ľuďom blízkym Orbánovi dostávala „desiatky miliónov eur v hotovosti“.
• Hovorí, že rešpektuje rozhodnutie kolegov pozvať ju, ale odmieta „týchto politikov legitimizovať len preto, aby sa tváril ako zjednotiteľ opozície“.

4. Kritika Hlasu a výzva „prestaňme klamať“

• Pripomína, že Hlas dostal šancu pridať sa „na správnu stranu zmeny“, ale vybral si vládu s Robertom Ficom.
• Túto vládu obviňuje z toho, že krajinu „ničí, rozkráda a vyháňa z EÚ a NATO“.
• Článok končí jeho vzletným odkazom k novembru 1989: začať hovoriť pravdu, lebo „pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“.

Opozičná jednota pred 17. novembrom sa rozpadá ešte pred samotnou akciou. Hlavný problém nie je program, ale personálne a protokolárne spory – kto s kým smie stáť na pódiu. „Toľko k spájaniu opozície, v ktorej každý smrdí každému.“ A „títo chcú viesť Slovensko?“

Človek by si pomyslel, že v kritickej situácii, kedy sa krajina topí v problémoch a občania volajú po zmene, by si politické figúrky uvedomili dôležitosť jednotného frontu. Namiesto toho sa nám tu pred očami odohráva fraška hodná béčkového divadla. Kto má byť prvý v rade? A kto sa smie dotknúť mikrofónu? Kto bude hovoriť dlhšie a kto kratšie? A hlavne, kto bude viditeľnejší na fotografiách, ktoré budú zdieľať všetky „nezávislé“ médiá?

Zatiaľ čo si voliči prajú, aby sa politici sústredili na reálne riešenia

– na infláciu, zdravotníctvo, školstvo, korupciu – naši opoziční „lídri“ si merajú ega. Programové body sú na druhej koľaji, ak vôbec niekde. Dôležitejšie je, či sa niekto z „tých druhých“ nepozerá na toho „nášho“ s krivým pohľadom. Akoby ich neriešiteľné osobné animozity boli dôležitejšie než budúcnosť miliónov ľudí.

Tieto vnútorné boje sú jasným odkazom pre občanov. Neverte nám. Sme rozdrobení, nejednotní a naše ambície sú podstatnejšie než vaše starosti. Zatiaľ čo sa jedni búchajú do pŕs, ako veľmi im záleží na demokracii, iní už spriadajú plány, ako sa po voľbách „pekne“ dohodnú s tými, proti ktorým teraz kričia. A títo chcú viesť Slovensko? Radšej nie. Slovensko si zaslúži niečo lepšie než cirkus, kde klauni bojujú o to, kto má väčšiu červenú guličku na nose.