Michal Zoldy: 17.11 TAM NEBUDEM!

Michal Zoldy: 17.11 TAM NEBUDEM!

Michal Zoldy

Michal Zoldy: 17.11 TAM NEBUDEM! Bez dlhých úvodov, a mám na háku kto si čo o tom a o mne pomyslí: V roku 1989 som na Námestí SNP v Bratislave bol od sedemnásteho každý večer. Mal som vtedy zrelých 36 rokov.

Nielen to, ja som bol už 16. novembra večer aj na vtedajšom Gottwaldovom námestí – na ploche medzi dvomi vysokými školami a Úradom vlády – lebo sme aj s bývalým spolužiakom z univerzity zachytili správu, že bratislavskí študenti plánujú pokojný protestný pochod Bratislavou. Išiel som tou večernou Bratislavou pozdĺž ich sprievodu – oni po chodníku, ja po ceste – až dolu na Šafárikovo námestie. Boli ich stovky, boli ich tam tisíce….. nik im v tom protestnom pochode nebránil. Prišli pokojne protestovať ešte o celý jeden deň skôr. Navyše sa to stalo skôr, ako sa sedemnásteho udial ten protest v Prahe.

Bol som tam potom každý nasledujú večer na tom historickom Námestí SNP a dosť som pri tom riskoval.

V tom čase som totiž maródoval s končiacou chrípkou a bolo by zle, ak by ma na detailnom zábere kamier bolo vidieť v televízii. Ak by ma spoznal niekto z práce na Generálnom riaditeľstve Inžinierske staviteľstvo, mal by problém, keďže som bol vypísaný na PN a mal som ležať v posteli. Neležal som – kvôli teplote som v tom mimoriadne studenom počasí, keď fúkal chladný severný vietor a drobne snežilo, mal na sebe až dve vetrovky, šál a čiapku. Aj teraz maródujem, ako na potvoru ja vždy v novembri maróduje s nejakou virózou. Rovnako aj neskôr koncom februára alebo v marci. Dve chrípky za zimu, to je moja štandardná kvóta.

Kadekto, kto má dnes 36 alebo 37 rokov ako som mal vtedy ja, tam byť nemohol, lebo ešte nežil. Napríklad taký šéf zboru poradcov premiéra a dravá šťuka Erik Kaliňák, aby som po názorné príklady nechodil ďaleko, tam byť nemohol lebo sa narodil až o dva roky neskôr. A súčasný vedúci Úradu vlády Juraj Gedra mal iba štyri roky a ako malého štopľa ho sotva zaujímalo čosi iné ako hračkárske autíčka. Ja som tam ale bol a to je fakt. Aj preto sa tu verejne hlásim k tejto skutočnosti.

Zajtra ale na bratislavské protestné zhromaždenie opozície, vedenej jej lídrom Šimečkom, nepôjdem.

Lebo nie za to som tam v roku 1989 v mraze bol, aby sa tu ktosi arogantne rozdrapoval a primitívne štval proti demokraticky zvolenej vláde pod rúškom akéhosi nezmyselného boja za progresivistickú verziu demokracie a nebezpečnú karikatúru slobody. Nota bene niekto, koho rodina sa s pohŕdaním díva na Slovákov ako na zbabelý národ bez dejín. Navyše sa vysmieva dokonca ešte aj zo Slovenčiny. Nie, tam moje miesto zajtra nie je a nikdy nebude!

V novembri osemdesiatdeväť som tam nebol preto, aby dnes namiesto RVHP diktovala ako tu máme žiť Európska komisia na čele s Leyenevou, Callasovou a Merzom. Je to tak, lebo my sme sa bohužiaľ ako blázni okamžite hrnuli z jedného hospodárskeho zväzku štátov do druhého opačného. Waršavskú zmluvu sme vymenili za výbojné NATO. Okrem toho nebudem zajtra na námestí SNP aj preto, lebo ja som bol v nasledujúcich mesiacoch a rokoch aktívnym podporovateľom oprávnenej myšlienky samostatného a zvrchovaného Slovenska ako suverénnej nezávislej republiky. To ste ani jeden z vás neboli. Nehrajte nám tu smiešne divadlo! Viem kto ste, čo ste zač a o čo vám ide!

Čo by mi tam mali čo povedať takí verbálne agresívni radikalisti ako:

Šimečka, Grohling, Šeliga, Naď, Hlina, Kolíková alebo Čaučík z KDH, ktoré sa bránilo samostatnému Slovensku ako čert svätenej vode, nech dnes Ján Čarnogurský rozpráva čo chce, ale taká je pravda, a to isté platí aj o slávnej dynastii Šimečkovcov. Naď so svojimi grátis stíhačkami pre Ukrajinu nestojí ani za zmienku. Ak majú toto byť demokrati, čo chcú od budúceho roka tomuto národu vládnuť, tak zbohom Slovensko. Nie za mojej služby!

Mimochodom, rozdrapujú sa vo svojej smiešnej sebastrednej nepríčetnosti nad ostatnými akoby bol november 1989 výsostne len a len ich sprivatizovaným dielom. Vysmievajú sa z Fica, že pre nich je vraj len akýmsi birmovaným komunistom.

Tak vážení, ten vami toľko osieraný Fico, nech by bol akokoľvek nedokonalý, a pre mňa za mňa aj birmovaný, čo je mi inak sympatické, lebo birmovaný som aj ja, na rozdiel od mnohých neznabohov z vás, má k skutočnej demokracii oveľa bližšie ako vy. Lebo vy tu pľujete jedovaté sliny, vyhrážate sa hlbokými orbami na všetky strany sveta a hodláte tu zaviesť takú šialenú diktatúru jediného „správneho“ názoru, že by pri tom zbledli aj Jakeš s Biľakom. Zároveň by sme znovu, tento raz nadobro, spadli do rovnakej čiernej diery, aká tu bol v rokoch 20-23, z ktorej by už nebolo návratu.

Dnes som chcel o inom., ale…..

Presne pred týždňom, 9. novembra, som na Facebooku potvrdil žiadosť o priateľstvo, ktorú mi poslal môj dlhoročný novinársky a komentátorský kolega Ivan Brožík. Napísal som mu správu a on mi na ňu o chvíľu odpovedal. Včera som sa na Facebooku dozvedel, že Ivan ráno zomrel.

Boli sme kolegovia, istý čas, myslím, že ešte pred dvomi rokmi, bol šéfredaktorom Hlavného denníka. Okrem toho, že celý život pracoval vo viacerých médiách, ale osobne sme sa nestretávali. Vlastne pamätám si na neho zo základnej školy ako na o niekoľko tried mladšieho konškoláka. Jeho mama na tej našej základnej škole na Hlbokej ceste v Bratislave učila. Ivan, odpočívaj v pokoji, a ak tam hore majú aj nejaké noviny, prečo nie, tak do nich prispievaj a spomeň si v nich aj na nás, čo sa ešte plahočíme tu dolu a spomíname na Teba.

Zomiera to bohužiaľ okolo mňa…..

s tým v mojom veku nič nenarobím, musím to brať ako bolestný fakt. Ivan bol o 5 rokov mladší odo mňa…. pred štyrmi rokmi sme pochovali môjho novinárskeho kolegu a šéfredaktora Dušana Troppa – ten bol naopak o dva roky odo mňa starší a bol šéfredaktorom unikátneho viacjazyčného časopisu EUROPA VINCET, v ktorom ma poveril vedením redakčnej rady ako vedúceho redaktora anglickej sekcie.

Spolu sme v tom časopise, určenom pre čitateľov na celom svete, propagovali Slovensko, našu bohatú históriu, kultúru, vzdelanosť, všestrannú vyspelosť nášho národa, prírodné krásy atď a obhajovali naše právo na zvrchovanosť a samostatnosť. Dušan zomrel po dlhšom trápení na zákernú rakovinu. Vždy má smrť človeka nejakú príčinu….. Pred dvomi rokmi sme takto pochovali môjho vzácneho kolegu Ľuda Števka, to bolo úmrtie nečakané. Pred štyrmi rokmi zomrela po ťažkej chorobe aj moja novinárska kolegyňa, známa Jana Teleki.

A tak sa v ostatnom čase celkom prirodzene a zákonite pýtam aj sám seba….

dokedy ešte? Dokedy budem môcť každý deň písať svoje články, politické aj nepolitické komentáre a v nedeľu na záver týždňa aj nedeľné úvahy? Ktorý môj článok, ktorá ranná úvaha, a o čom, bude mojou poslednou bez toho, že by som to vopred tušil? A čo nastane potom….? Už viac ako rok vyberám kľúč z dvier zvnútra nielen keď idem večer spať, ale robím to aj cez deň a zariadil som veci tak, že ak sa neozvem ráno s článkom a nezavolám telefonicky v priebehu dňa aspoň do deviatej večer, v mojom susedstve žije človek, samozrejme okrem mojej priateľky, ktorá kľúče tiež má ale žije dvesto kilometrov ďaleko, ktorý vie čo a ako. Lebo nepoznáš dňa ani hodiny, čo si človek v mladšom veku neuvedomuje, ale v staršom veku na to občas pomyslí.

No nič, nie o tom som dnes chcel, lebo pôvodne som hodlal zareagovať na nedeľnú predvolebnú fúziu Šimečkovho PS a Demokratov a dopovedať slovo dve aj k môjmu včerajšiemu komentáru.

Na záver predsa len ešte jedna vec, neodpustím si ju. Ak raz definitívne stíchnem aj ja a odídem tam, kam odišli moji zosnulí kolegovia, včera ráno aj Ivan, neviem komu, a či vôbec, tu budem chýbať. Hoci viem dobre kto, a vôbec to pritom nie je niekto z opačného názorového brehu, ale z toho nášho, si s radosťou otvorí fľašu šampanského…..

Michal Zoldy TG


Objavte viac zo stránky Jednotné nezávislé Slovensko

Prihláste sa na odber najnovších článkov e-mailom.