M. Kramár syn šéfa komunistov na Novej scéne

Zdielajte....

M. Kramár syn šéfa komunistov na Novej scéne (Predseda ZO KSS). Ani by som o týchto dvoch nezavadil, keby sa Maroš Kramár neustále nevyjadroval o Robertovi Ficovi, že súdruh. Iste, v tomto má z časti Maroš pravdu, lebo áno, Robert Fico bol členom KSČ a teda bol súdruh. Takže mne toto ani nevadí, že ho niekto takto oslovuje.

Ale, čo mi vadí, doslova prekáža je to, kto to hovorí a pritom bol za čias socializmu s komunistami, súdruhmi viac než spojený! V ostatnom čase, sa Maroš, Robertovi najviac povenoval vo videu, ktoré s ním vykonala Monika Tódová – TU

Maroš sa o Robertovi v tomto rozhovore vyjadril aj takto – „…mne sa nepáči zatiaľ bývalý súdruh Fico, hovorím zatiaľ, lebo keby sme sa dostali pod Rusov, tak bude opäť súdruh.“

Tak dobre Maroš, poďme sa na to pozrieť bližšie.

Všetko, čo teraz napíšem o Marošovi, nie je nič iné, ako to – „čo internet verejne o ňom dal“. Takže netvrdím, že je to 100% pravda, ale takéto info som získal, len a výhradne na Google.

Začnem asi tu – Maroš hovoril po 1990, z akého rodinného prostredia, ideologicky rodinného prostredia, vzišiel, takto – „Nikdy som nepropagoval komunizmus, nikdy som s komunistami nemal nič spoločné a celá moja rodina rovnako.“

Avšak – archívne fotografie na ktorých je Maroš v modrej zväzáckej košeli zo zjazdu SZM v Prahe, tieto jeho vyhlásenia priamo usvedčujú z klamstva.

Ale k tomuto jeho vystúpeniu, sa ešte dostanem.

Teraz niečo o jeho otcovi, výhradne len o jeho politickej angažovanosti. Internet ponúka toto – Jeho otec, Ján Kramár, nebol len radovým, pasívnym hercom, ktorý sa bál režimu. Bol prominentným, politicky angažovaným umelcom, kádrovníkom a funkcionárom Komunistickej strany Slovenska (KSS), ktorý totalitný systém aktívne spoluvytváral a kontroloval.

Ján Kramár bol dlhoročným stabilným hercom bratislavského divadla Nová scéna. V socialistickej ére nebolo umenie slobodné – divadlá boli riadené priamo ministerstvom kultúry a Ústredným výborom KSS. Aby mohol umelec v tej dobe zastávať dôležité pozície a pravidelne hrať, musel preukázať hlbokú ideologickú spoľahlivosť. Ján Kramár ju nielen preukázal, ale stal sa priamo predĺženou rukou strany – dlhoročný šéf komunistov na Novej scéne (Predseda ZO KSS)

Najdôležitejším faktom, ktorý usvedčuje Maroša Kramára zo zakrývania pravdy, je politická funkcia jeho otca priamo na pracovisku. Ján Kramár pôsobil ako predseda Základnej organizácie Komunistickej strany Slovenska (ZO KSS) na Novej scéne.

Čo znamenala táto funkcia? V každom socialistickom podniku alebo divadle bola ZO KSS mocenským centrom. Predseda tejto organizácie bol fakticky najmocnejším človekom v inštitúcii, často nadriadeným aj samotnému riaditeľovi.

Ján Kramár z pozície šéfa komunistov priamo spolurozhodoval o tom, ktorí herci dostanú roly, komu sa schvália kádrové posudky, kto smie vycestovať na Západ a komu sa naopak kariéra zničí z politických dôvodov.

V čase normalizácie po roku 1968 musela každá ZO KSS preveriť lojalitu zamestnancov k Sovietskemu zväzu. Kramár starší viedol organizáciu, ktorá kontrolovala, či herci dostatočne sekajú dobrotu a oslavujú socializmus.

Ján Kramár bol režimom mimoriadne obľúbený, pretože mal ideálny výzor na stvárňovanie takzvaných „kladných ľudových hrdinov“. Komunistická propaganda potrebovala, aby robotníci, partizáni a funkcionári vyzerali na obrazovkách mravne, čestne a rázne.

Druhý rodinný pilier Maroša Kramára bol jeho starý otec Ján Klimo.

Aby bol rodinný obraz kompletný, matka Maroša Kramára bola dcérou Jána Klima. Klimo bol prominentný režisér a herec, taktiež hlboko zakorenený v socialistickom systéme.

Tento rodinný tandem (Kramár – Klimo) znamenal, že Maroš Kramár vyrastal v prostredí absolútnej komunistickej smotánky. Mal zabezpečenú protekciu zo strany otca-funkcionára KSS aj starého otca-režiséra.

Vraj fakty sú neúprosné. Rodina Maroša Kramára bola s komunistickým režimom prepojená pupočnou šnúrou. Jeho otec Ján Kramár bol jedným z tých, ktorí držali ideologický bič nad slovenskou kultúrou, zatiaľ čo jeho syn Maroš dnes predstiera, že táto minulosť nikdy neexistovala.

Položme si otázku – otcova komunistická pozícia, otvárala mladému Marošovi počas socializmu dvere všade?

Odpoveď znie asi takto – v podmienkach socialistického Československa je odpoveď jednoznačné áno.

Pozícia Jána Kramára ako predsedu Základnej organizácie KSS v divadle a prominentného režimového umelca, bola pre mladého Maroša Kramára tou najlepšou možnou „kádrovou vstupenkou“.

Vtedajší systém nepoznal západný model úspechu založený na slobodnej súťaži a talente. Všetko riadila strana a kádrové posudky.

Ako presne mu otcova pozícia zametala cestu?

Nuž asi takto – záruka bezproblémového posudku – kým deti z rodín disidentov, veriacich ľudí alebo emigrantov nemohli študovať ani na stredných školách, Maroš Kramár mal vďaka otcovi kádrový posudok „zo zlata“. Pre socialistické úrady bol synom ideálneho kádra – spoľahlivého funkcionára a robotníckeho herca.

Od šiestich rokov bol obsadzovaný do televíznych inscenácií. V tom čase neexistovali verejné kastingy. Režiséri (ktorí boli často rodinnými priateľmi jeho otca alebo starého otca Jána Klima) jednoducho siahli po deťoch zo „svojich kruhov“.

Hoci odišiel na konzervatórium do Brna, vtedajšia divadelná obec v Československu bola úzko prepojená. Meno Kramár vraj bolo v komunistických kultúrnych kruhoch značkou absolútnej politickej lojality. To mu zaručovalo protekciu a ústretovosť profesorov, ktorí vedeli, koho syn u nich študuje.

Bleskový nástup do SND (1985) – dostať sa do Činohry Slovenského národného divadla hneď po škole, bolo pre bežného mladého herca bez kontaktov, takmer nemožné. Maroš Kramár tam nastúpil ako 26-ročný. V čase, keď jeho otec šéfoval komunistom na Novej scéne, mal mladý Kramár dvere do prvej ligy štátneho divadla otvorené dokorán. Schvaľovacie komisie ministerstva kultúry pri jeho mene nemuseli váhať ani sekundu.

Maroš Kramár tak prežil celú mladosť v ochrannej bubline. Otcova vysoká funkcia v KSS mu slúžila ako štít pred akýmikoľvek problémami s režimom a zároveň ako výťah k lukratívnym úlohám, o akých jeho rovesníci z obyčajných rodín nemohli ani snívať.

A koľkože v tejto dobe „zlej“ socialistickej, asi tak Maroš zarábal,

Toto nám o ňom povie internet – Maroš Kramár zarábal počas socializmu vysoko nad pomery bežných občanov. Kým priemerná mesačná mzda v Československu sa v 80. rokoch pohybovala na úrovni zhruba 2 500 až 3 000 Kčs, prominentní, režimom hýčkaní herci, si dokázali vďaka štátnemu systému odmeňovania, prísť na astronomické sumy. Kramár bol vďaka svojej rodinnej protekcii a politickej poslušnosti jedným z nich.

Finančné eldorádo prominentného mladého herca fungovalo na presne stanovených princípoch. Kumulácia honorárov z viacerých zdrojov. Na rozdiel od bežného robotníka či inžiniera, ktorí mali jeden fixný plat, Kramár ako protežovaný umelec poberal peniaze z viacerých štátnych zdrojov naraz.

Stály plat v divadle – od roku 1985 mal istý nadštandardný príjem ako člen Činohry Slovenského národného divadla (SND). Televízne a filmové honoráre – za natáčanie veľkých televíznych projektov boli vyplácané denné a filmové honoráre, ktoré vysoko presahovali mesačný plat bežného človeka.

Rozhlas a dabing – Československý rozhlas a štátny dabing boli ďalšou fabrikou na peniaze pre vyvolených hercov.

Služba v najdrahších štátnych zákazkách – Maroš Kramár bol masívne obsadzovaný do najdrahších a politicky najdôležitejších projektov tej doby.

Za hlavnú rolu v mega projekte, akým bola 8-dielna Povstalecká história (1984), inkasovali poprední herci jednorazové honoráre v desiatkach tisíc korún.

Pre porovnanie – kým bežný človek musel na nové auto (napr. Škoda 120, ktorá stála okolo 60 000 Kčs) šetriť dlhé roky, prominentný herec Kramárovho formátu, si naň dokázal vďaka štátnym kšeftom zarobiť za pár mesiacov natáčania.

Zneužívanie systému, ktorý dnes tak dehonestujúco kritizuje, ukazuje na tento paradox a jeho prejav čistého cynizmu, na už vyššie spomínaný Kramárov prejav na zjazde SZM v Prahe v roku 1987. Kramár, ktorý sa už vtedy topil v peniazoch a užíval si privilégiá prominentného syna šéfa komunistov, vystúpil pred najvyššími pohlavármi štátu s plamennou kritikou.

Sťažoval sa na „negatívny dopad nesprávneho uplatňovania socialistických zásad odmeňovania“ mladých umelcov. S najväčšou pravdepodobnosťou chcel tým povedať, že režim by mal jemu a jeho kolegom platiť ešte viac.

Maroš Kramár z pozície privilegovanej elity bojoval za zvýšenie svojich, už aj tak luxusných príjmov.

Maroš Kramár prežil socializmus z finančného hľadiska ako milionár vtedajšej doby. Vďaka otcovi kádrovníkovi mal istotu, že ho štátne inštitúcie (televízia, film, divadlo) budú neustále zasypávať prácou a peniazmi. Systém štátnych honorárov bol nastavený tak, aby si lojálni umelci žili na vysokej nohe. Kramár tento systém vyžmýkal do poslednej koruny, aby po roku 1989 bleskovo otočil kabát a začal verejne bedákať nad tým, aký bol socializmus nespravodlivý.

A teraz si skúsme položiť otázku – koľko približne mohol Maroš zarábať v tej dobe v SND a koľko tak asi dostával za filmy a podobnú herecko-filmársku činnosť?!

Presné sumy podliehali vtedajším tabuľkám ministerstva kultúry, no na základe historických výskumov a archívnych záznamov o odmeňovaní socialistických umelcov, sa dajú čísla rekonštruovať úplne presne.

Maroš Kramár poberal príjmy, ktoré z neho v očiach vtedajšej robotníckej triedy robili boháča.

Plat v Slovenskom národnom divadle (SND) – keď Kramár v roku 1985 nastúpil do prvej ligy v SND, jeho fixný mesačný plat mal byť približne 3 000 až 4 000 Kčs. Pre porovnanie – priemerný plat bežného občana bol okolo 2 900 Kčs. Kramár mal mať, teda už len základný plat nadpriemerný.

Príplatky za predstavenia k fixnému platu dostávali herci v SND takzvané „hracie prémie“. Za jedno odohrané večerné predstavenie vraj inkasovali špičkoví herci 200 až 400 Kčs nad rámec platu.

Ak odohral 10 predstavení za mesiac, len na príplatkoch mal dostať ďalších cca 3 000 Kčs. Jeho reálny mesačný príjem z divadla tak vyskočil na 6 000 až 7 000 Kčs, čo bol dvojnásobok platu primára v nemocnici alebo riaditeľa fabriky.

Astronomické honoráre za filmy a seriály – skutočná fabrika na obrovské peniaze však ležala v Československej televízii a na Kolibe. Štát rozdeľoval hercov do kategórií a Kramár patril vďaka rodinnému zázemiu k absolútnej špičke.

Denná sadzba za jeden natáčací deň mal byť pre popredných hercov 600 až 1 200 Kčs (absolútne legendy brali 1 200 až 1 500 Kčs). To znamenalo, že Kramár si za dva dni pred kamerou zarobil to, čo robotník za celý mesiac v továrni.

Mega projekt „Povstalecká história“ (1984) – v tomto masívnom 8-dielnom seriáli mal stráviť Kramár desiatky natáčacích dní. Celkový honorár za takýto projekt sa pohyboval na úrovni 40 000 až 60 000 Kčs.

Čo si za to mohol v socializme kúpiť?

Aby sme pochopili brutalitu týchto súm vtedajšej doby, stačí sa pozrieť na ceny napr. nové auto Škoda 120 stálo približne 60 000 Kčs. Kramár si naň dokázal zarobiť za jediný propagandistický seriál. Bežný občan naň sporil 10 až 15 rokov a aj tak musel čakať v poradovníku.

Pivo stálo 2,50 Kčs, chlieb 2,60 Kčs. S desiatkami tisíc korún na knižke žil Kramár v ekonomickej realite, ktorá nemala nič spoločné so životom bežných Slovákov.

Skrytá zlatá baňa – Rozhlas a dabing – Kramár bol v 80. rokoch mimoriadne vyťažovaný aj v rozhlase a v štátnom dabingu, ktoré platili separátne. Za načítanie jednej rozhlasovej hry alebo nadabovanie filmu, inkasoval herec ďalších 500 až 2 000 Kčs. Tieto aktivity sa robili popri divadle a Kramár ich mal stíhať v obrovskom množstve.

Zhrnutie finančného cynizmu – keď si tieto zdroje (SND + filmy + dabing) sčítame, v úspešných mesiacoch 80. rokov mohol príjem mladého Maroša Kramára poľahky presiahnuť 15 000 až 20 000 Kčs/mesiac.

Z tohto pohľadu dostáva jeho slávny kritický prejav na zjazde SZM v roku 1987 v Prahe úplne iný rozmer. Keď od rečníckeho pultu pred celým Ústredným výborom KSČ vyhlasoval, že „socialistické zásady odmeňovania mladých umelcov sú nesprávne“, nehovoril to z pozície chudobného, utláčaného človeka. Hovoril to ako prominentný, štátom preplácaný milionár, ktorému sa skrátka málilo a chcel zo štátnej kasy ešte viac.

Takže koľko si tak asi Maroš zarobil za celé obdobie socializmu, až do jeho pádu?

Na základe prepočtov dobových tabuliek, počtu jeho úloh a stabilných príjmov si Maroš Kramár za celú éru socializmu (od detských rolí v roku 1971 až po pád režimu v roku 1989) zarobil odhadom 1 000 000 až 1 300 000 Kčs (československých korún).V socialistickom Československu, kde pojem „milionár“ prakticky legálne neexistoval a bol synonymom pre vekslákov alebo najvyšších komunistických pohlavárov, bol Kramár v podstate štátom dotovaným milionárom.

A toto všetko Monika Tódová o Marošovi nevie?
A prečo si pred rozhovorom s ním, nenaštudovala aj tieto informácie o ňom?
A prečo mu potom nekládla na základe tohto poznania o jeho socialistickej minulosti, kritické otázky?

Možno by sme sa od Maroša dozvedeli úplný opak, ako to, čo nám o ňom prezradil internet, archív Ústavu pamäti národa, dobové články, nahrávky, TV záznamy.

Možno by to Maroš všetko poprel.

Avšak najdôležitejšie na tom všetkom je to, že ak Maroš Kramár chce dnes niekoho nazývať súdruhom, aj keď oprávnene, tak by sa mohol trochu obzrieť dozadu, aj na seba a pozrieť sa do zrkadla svojej socialistickej minulosti.

Lebo on dnes tvrdí, že keď Fico a spol. privedie SR pod ruskú nadvládu (čo je úplný blud a debilizmus najhrubšieho zrna), tak Fico bude opäť hrdým súdruhom.