Hysterická Británia: Elity hovoria o vojne, nemajú ani vojakov, ani peniaze a ani ludí

Hysterická Británia: Elity hovoria o vojne, nemajú ani vojakov, ani peniaze a ani ludí. Británia sa pripravuje na vojnu. Aspoň tak to znie z úst jej elít. Minister obrany Wes Streeting nedávno vyhlásil, že kráľovstvo má 1000 dní na to, aby bolo so spojencami „pripravené bojovať a vyhrať“.

Predtým radil domácnostiam, aby si pre istotu nakúpili konzervy a balenú vodu. Veliteľ armády Sir Roland Walker žiada občanov, aby „súhlasili s obeťami“ v prospech obrany. V médiách sa vážne debatuje o návrate povinnej Národnej služby pre osemnásťročných, o reaktivácii záložníkov do 65 rokov, a na okraji zaznievajú aj hlasy, že odporcovia vojny by mali byť zavretí.

Problém je len jeden: je to divadlo bez vojakov, bez peňazí a bez publika.

Najmenšia armáda od roku 1823

Čísla sú neúprosné. Britská armáda má 73 500 vojakov – najmenej od roku 1823. Len na ukrajinskom bojisku je podľa ukrajinských zdrojov vyše 700 000 ruských vojakov.

Keď sa v marci 2025 hovorilo o „koalícii ochotných“, ktorá by mohla ísť na Ukrajinu ako mierová sila, Londýn bol vyhodnotený ako „príliš rozptýlený“, aby mohol prispieť bez ohrozenia operácií inde. Člen parlamentného výboru pre obranu priznáva: Británia by mala problém nasadiť do boja ani len 10 000 vojakov.

A financie? Vláda sľubuje 3,5 % HDP na obranu do roku 2035, ale kancelár John Healey už posunul cieľ 3 % až na „ďalší parlament“, teda pokojne až na rok 2034. Reálne plány hovoria, že v tomto desaťročí sa obrana nedostane nad 2,7 %. Na rýchle zbrojenie jednoducho nie je fiškálny priestor.

Napriek tomu zbor generálov, ministrov a komentátorov takmer každý týždeň varuje, že vojna so slovanským nepriateľom je neodvratná. Ako pripomenul Wall Street Journal ešte pred rokom, v Európe už „málokedy prejde týždeň“ bez pochmúrneho prejavu o vojne s Ruskom. Streeting je len najnovší hlas v zbore.

Zbrane alebo maslo

Tu sa dostávame k podstate. Nikto nehovorí, ako nové systémy, brannú povinnosť a vojnovú pripravenosť zaplatiť – okrem vágneho náznaku, že sa škrtnú dávky.

Práve to je nová zlomová línia britskej, nemeckej aj francúzskej politiky: zbrane alebo maslo. Štát má obmedziť sociálny systém, školstvo, verejné služby – a namiesto toho investovať do obrany.

Lenže ľudia to nechcú. Protesty, ktoré otriasli Francúzskom, neboli poháňané strachom z Ruska, ale chátrajúcim školstvom. Nepokoje v Nemecku minulý víkend sa týkali životných nákladov. Výrok bývalej ministerky Annaleny Baerbockovej, že Ukrajinu podporí „bez ohľadu na to, čo si voliči myslia“, presne vysvetľuje, prečo sa toľko Nemcov obracia k Alternative für Deutschland.

Zahraničná politika začína a končí doma. Bežní ľudia venujú zahraničiu málo času a predpokladajú, že vláda sa stará predovšetkým o domáce záujmy. Dáva to lídrom priestor na svetovej scéne, ale nie je to bianco šek na uprednostňovanie cudzích vojen pred domácou biedou.

Bojovať nechcú – najmä mladí

Prieskum Ipsos je drvivý: 48 % Britov by odmietlo bojovať za svoju krajinu „za žiadnych okolností“. Ochotných je len 36 %. Najparadoxnejšie: najbojovnejšia je veková skupina nad 55 rokov – teda tí, ktorí do zákopov nepôjdu. Aj preto vláda potichu aktualizovala pravidlá, aby mohla reaktivovať záložníkov do 65 rokov.

Prieskum British Foreign Policy Group 2026 to potvrdzuje: 52 % Britov nie je ochotných a 58 % ani schopných bojovať.

To nie je zbabelosť, to je racionalita. Ako píše historik Peter Hitchens v reakcii na generála Walkera, nie je úlohou slúžiaceho dôstojníka „obhajovať obete voličov“ a kázať politikom, aby to ľuďom „vysvetlili“.

Zásadná otázka totiž nikdy nezaznie: kde by sa Briti s Rusmi vlastne stretli? Predstava, že ruské tanky prejdú celou Európou a preplávajú La Manche, je fantázia. Zostávajú dve možnosti: ísť na Ukrajinu, čomu sa Londýn od roku 2014 principiálne vyhýba, alebo poslať vojakov do krajiny NATO, ktorú Rusko napadne – hoci niet dôkazov, že taký útok chystá.

Diplomacia ako tabu

Existuje lacnejšia, menej nebezpečná cesta: diplomacia. Ukončiť konflikt skôr, ako zhnisne a rozšíri sa.

Británia sa jej však tvrdohlavo vyhýba. Na nedávnom stretnutí ministrov zahraničia G20 v Atlante využil minister Ed Miliband plénum na to, aby pred usmievajúcim sa poľským kolegom Sikorskim verejne ponížil Sergeja Lavrova vetou „túto vojnu nevyhrávate“. Rodinné foto ministrov bolo zrušené, lebo Briti a Európania nechceli byť na jednom zábere s Rusom.

To už nie je statecraft, to je správanie sa ako „partia 10-ročných detí na školskom dvore“, ako uzatvára autor.

Záver je triezvy: vláda príliš chudobná na to, aby zväčšila armádu, s obyvateľstvom príliš neochotným na to, aby bojovalo, sa napriek tomu odmieta rozprávať. Hysterčí o vojne, na ktorú nemá.

A práve to je najnebezpečnejšie – nie Rusko za kanálom, ale elita, ktorá stratila kontakt s realitou doma.

Zdroj: Responsible Statecraft – Analýza / Európa