FICO NIE JE HITLER ANI ERDOGAN ČI ORBÁN. IBA KAVIAREŇ NEDOKÁŽE STRÁVIŤ PREHRU

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

Autor textu: Ďateľ

Liberálna a progresívna časť spoločnosti za masívneho masírovania verejnej mienky médiami bývalého hlavného prúdu sa obáva, že štvrtá vláda Roberta Fica je ohrozením (ak nie dokonca koncom) demokracie na Slovensku. Na námietku, že predsa Smer vyhral demokratické voľby organizované vládou progresívnej prezidentky Zuzany Čaputovej a našiel si rovnako demokraticky zvolených koaličných partnerov, odpovedajú kadejakými historickými prímermi. Napríklad demokratickými voľbami v Nemecku v roku 1933 a nástupom Adolfa Hiltera k moci, vzostupom Recepa Tayyipa Erdogana v Turecku, ba dokonca aj Viktorom Orbánom v Maďarsku. (Viď dnešný canc v SME z pera istého Arpiho.)

Ich argumentácia sa dá v krátkosti zhrnúť do konštatovania, že demokraciu je možné zničiť využitím jej vymožeností, medzi ktoré patria slobodné a férové všeobecné voľby. Toto tvrdenie samo o sebe nie je nepravdivé, problematická je jeho aplikácia na konkrétnu materiálnu realitu.

Slovensko v roku 2023 ani z diaľky 100 000 000 svetelných rokov nepripomína Nemecko v roku 1933. Napríklad víťazstvu Hitlera, respektíve NSDAP v demokratických voľbách predchádzali okrem iného násilie milícií pravicových aj ľavicových politických strán v uliciach, frustrácia z Versailleskej zmluvy a neistoty vyvolané globálnym ekonomickým úpadkom.

Vzostup Erdogana v Turecku má korene v nespokojnosti vidieckeho obyvateľstva s kemalistickým sekularizmom Istanbulu a Ankary. Nehovoriac o tom, že Turecko nebolo ani pred Erdoganom žiadnou demokraciou, len imprimatur sekulárnej armády vystriedala vedúca úloha Strany spravodlivosti a rozvoja, vychádzajúca z politických princípov hnutia Moslimské bratstvo.

Viktor Orbán je zase úplne iný prípad, pretože jeho stranu pravidelne volí väčšina Maďarov v úplne slobodných a férových voľbách, uznaných nielen domácim publikom, ale aj zahraničím. K jeho spôsobu vládnutia môžu existovať oprávnené výhrady. Rovnako, ako k spôsobu vládnutia napríklad v Nemecku alebo vo Francúzsku.

Strašenie Hitlerom a Erdoganom na Slovensku je preto úplne mimo reality a prirovnávanie k Orbánovi je síce tiež do veľkej miery nepresné, ale aj keby Robert Fico a jeho koalícia kopírovali maďarský model, nebola by to žiadna katastrofa a ohrozenie demokracie už vôbec nie. Pochopiteľne, mnohí budú najbližším politickým vývojom frustrovaní a rozčarovaní, ale rovnako boli mnohí iritovaní počínaním troch vlád Zuzany Čaputovej. Mimochodom, účasť Hlasu v koalícii je garanciou čiastočného pokračovania niektorých liberálnych, ba dokonca aj progresívnych politík.

Prípadné zrušenie, dajme tomu, špeciálnej prokuratúry nie je koncom demokracie. Odvolanie niektorých čelných funkcionárov ústredných a iných orgánov štátnej správy takisto nie je koncom demokracie. Zmeny v spôsobe zdanenia tiež nie je možné považovať za pohrebisko politickej a ekonomickej slobody. Presadzovanie politík a agend, ktoré sa priečia niekoho svetonázoru, takisto nie je ohrozením demokratického ústavného poriadku. Uplatňovanie iných akcentov v zahraničnej a bezpečnostnej politike nie je žiadnou nedemokratickou úchylkou. Všetko sú to bežné politické zmeny, k akým spravidla prichádza po všetkých parlamentných voľbách (prinajmenšom po takých, keď sa z opozície stáva vláda, teda keď úradujúca koalícia neobháji držané pozície).

Progresívna, liberálna aj kresťanská opozícia, ba dokonca aj skupina dekompenzovaných jedincov v spolku Igora Matoviča budú mať najneskôr o štyri roky príležitosť presvedčiť obyvateľstvo, že v roku 2023 sa rozhodlo nesprávne. Ak v roku 2027 vznikne napríklad koalícia Progresívneho Slovenska, SaS a Hlasu (ak dovtedy prežije), kyvadlo sa jednoducho vychýli opačným smerom a tí, čo volili inak, to budú musieť akceptovať. Alebo aj nemusia, ale viac ako hodiť sa o zem proti tomu urobiť nebudú môcť. Taká je jednoducho realita.