Dag Daniš: Rok v kocke-Umelé nafukovanie PS by nebolo možné bez masívnej kampane dezinfo médií. Prirodzený, rast PS sa mohol pohybovať max. od 5 do 8 percent

---

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

---

V dnešnej rubrike nebudeme sumarizovať 7 dní, ale rok 2023. Priniesol sériu zaujímavých obratov: rýchly návrat Smeru, ktorý zosadil Hlas; pád padnutých, keď prezidentka odstavila dočasnú Hegerovu vládu; mediálne nafukovanie progresívcov, ktorí vyrástli do nadživotnej veľkosti a zlom vo vojne na Ukrajine.

1. Návrat Fica

Dnes sa nám návrat Ficovej éry javí ako scenár, s ktorým sa rátalo. No ešte v januári a februári 2023 bolo všetko inak. Pozíciu dominantnej strany si užíval Pellegriniho Hlas. V prieskumoch mal 21 percent. Ficov Smer sa trápil v izolácii. Hlásila sa k nemu len SNS, ktorá v tom čase sedela na troch percentách.

Jednoducho: na začiatku volebného roka bol za budúceho premiéra považovaný Peter Pellegrini, ktorý na diaľku flirtoval s progresívcami. Ficovi odkazoval, že si ho nevie predstaviť vo vláde.

Po februári prišiel rýchly obrat, ktorý patrí k najpozoruhodnejším javom slovenskej politiky. Fico sa vypracoval z pozície odpisovaného lídra, ktorému hrozila väzba, na premiéra, ktorý zostavil svoju štvrtú vládu. Boli za tým hlavne tri faktory. O dva sa postaral Smer vlastnou politickou taktikou. Tretí vyrobili progresívne médiá.

Prvý bol presne cielený a dobre vypočítaný útok Smeru na Hlas. Fico spustil kampaň, v ktorej dokola opakoval, že voliť Pellegriniho znamená voliť progresívcov. Zabralo to. Pre väčšinu voličov Hlasu boli progresívci neprijateľní.

Po tomto útoku sa pozície Smeru a Hlasu zrkadlovo vymenili. Ficov Smer bol jednotka. Hlas padal k 15-tim percentám.

Druhým faktorom bol lov na voličov Republiky. Šéf volebného tímu Smeru Robert Kaliňák presadil Smer v alternatívnych médiách a kanáloch (vrátane relácií kontroverzného Dannyho Kollára). Hlavnou témou lídrov Smeru bol boj „so sorosovskými mimovládnymi organizáciami“. Súbežne s tým lídrom Republiky poradili, aby sa hrali na protifašistických bojovníkov.

Aj to zabralo. Republika mierne padala. Smer po voličoch Hlasu zhltol aj veľkú časť voličov radikálov.

O tretí faktor sa postarali progresívne médiá, keď zborovo hlásali, že volebným víťazom môžu byť progresívci. Bola to klasická vidlička: buď progresívci, alebo Smer. Vyberte si. Ficovi to v závere kampane prinieslo skupinu celkom nových voličov, ktorí Smer vyhodnotili ako menšie zlo.

Na závere volebnej kampane 2023 bolo zvláštne, že rástli všetky tri strany, ktoré po voľbách vytvorili koalíciu. Naopak, v prípade voličov z opačného konca jedna strana kanibalizovala druhú. Napríklad progresívci mohli rásť len na úkor Demokratov.

Smer nasával voličov Hlasu a Republiky. Hlas doplnil straty z tábora voličov Borisa Kollára (ktorého ostreľoval Pellegriniho známy Zoroslav Kollár). SNS vyzbierala voličov drobných národných strán.

Voľby napokon rozhodla najmenšia parlamentná strana: Dankova SNS. Tesne prešla. Ak by tesne neprešla, za reálnych víťazov by sa vyhlásili progresívci a hladko by zostavili vládu. Vyšlo im takmer všetko, čo potrebovali. Získali 18 percent a k tomu možnosť parlamentnej väčšiny bez Matoviča. Nebyť SNS a tesnej šance pre Ficovu koalíciu, novým premiérom by bol pravdepodobne Michal Šimečka.

Voľby 2023 boli do veľkej miery testom, či sú pre slovenskú spoločnosť – ak to zjednodušíme – neprijateľnejší „dúhoví progresívci“, alebo „skorumpovaný Smer“. Zároveň boli zrážkou atlantistov a suverenistov. Voľby tesne vyhrali suverenisti. Bolo to prirodzené. Progresívcom by sa dalo len ťažko veriť, že sú made in Slovakia (o tom viac v bode 3).

2. Pád padnutých

Ďalšou zlomovou udalosťou roka bol pád tých, ktorí už padli, ale nechcelo sa im odísť. V máji Zuzana Čaputová vymenila Hegera a vymenovala prezidentskú vládu.

Ani to však pôvodne nevyzeralo ako očakávaný scenár. Hegerova vláda sa zrútila už koncom roka 2022. Potom nasledovalo trpké prekvapenie. „Dočasne poverený premiér“ sa tváril, že by mohol vládnuť až do februára 2024. Hegera nijako nevyrušovalo, že bol odvolaný. Predčasné voľby odmietal. V režime poverenia chcel pokračovať až do riadnych volieb. Celkom bez hanby.

Podobne sa tvárili aj Matovič so Sulíkom. A principiálne nebol proti ani Boris Kollár. Koalícia usúdila, že predčasné voľby po páde vlády nie sú nevyhnutné. Držali sa stoličiek ako zúfalci: voľby čo najneskôr. Mimochodom, to bol ďalší faktor, ktorý vystrelil Fica z izolácie rovno do novej vlády. Hlavy z koalície vyhodnotili trendy zle. Veľmi zle.

Tupé plány na nerušenú kontinuitu zastavila prezidentka. V januári trvala na predčasných voľbách. Koalícia reagovala opäť vrcholne trápne: ak predčasné voľby, tak v najneskoršom možnom termíne. Na konci septembra.

Odvtedy koalícia pôsobila ako spolok slabomyseľných. Boli na úteku pred voľbami. A pred dňom zúčtovania. Ako malí chlapci.

Ďalším klincom do rakvy koalície bolo rozhodnutie darovať Ukrajine bojové lietadlá (migy). Bolo to protiústavné rozhodnutie.

Dočasne poverená vláda bez mandátu parlamentu mala obmedzené právomoci. Nemohla robiť zásadné rozhodnutia v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky. Výhovorka ministra obrany Naďa, že ústava umožňuje realizovať medzinárodné dohody, neplatila. Ústava umožňovala vláde dohodnúť medzinárodnú zmluvu, keďže tá sa následne schvaľuje v parlamente. Medzivládne dohody (čo bol prípad darovania migov) pod túto výnimku nepatrili.

Heger s Naďom si poslušne splnili ďalšiu atlantickú domácu úlohu. Nezákonným spôsobom. A nazdávali sa, že ich hra na vojnových jastrabov má verejnú podporu. Naď pripravoval založenie novej strany – na jej čelo mal byť posadený (dosadený) premiér Heger. Aj to bol dôvod, prečo odsúvali voľby…

Nakoniec zistili, že to s novou stranou nestihnú. Natlačili sa do strany Spolu (kedysi registrovaný partner PS) a veľmi vtipne ju premenovali na Demokrati. Ako v politickom komikse. Presnejšie: v paródii.

Vznikol tým pozoruhodný politický úkaz: premiér a kľúčoví ministri boli vo vláde čierni pasažieri. Zastupovali stranu, ktorá neprešla voľbami. Vládne funkcie sa chystali využiť na volebnú kampaň.

Práve to im prekazila prezidentka v máji 2023. Oficiálne vysvetlenie bolo, že Heger nezvláda poverenie (čo sedelo, Heger s Naďom okrem vojnových domácich úloh nezvládli vôbec nič). Reálny dôvod však mohol byť iný. Politický. Demokrati mohli konkurovať Progresívnemu Slovensku. A to sa prezidentke nemuselo páčiť. S PS sa predsa rátalo ako s premiérskou stranou. K tomu rast Demokratov nesedel.

Prezidentka Hegera s Naďom vyprevadila z vlády na ulicu.

A tam aj ostali. Podpora ich politiky – vrcholne servilnej formy amerikanizmu – sa ukázala ako chabá.

Podobný osud čakal aj ďalšieho expremiéra – Matoviča. Jeho trojkoalícia mala podporu pod sedem percent. Bez 60-tisíc hlasov rómskych voličov, ktorým sa sľubovala 500-eurová odmena za voľby, by Matovič zhorel. Bol by prvým „lídrom“, ktorý by to z pozície víťaza volieb a premiéra dotiahol na mimoparlamenú politiku.

Rómovia Matoviča zachránili pred volebným debaklom. No nezachránili ho pred hanbou a pozíciou politického úbožiaka.

3. Nafukovanie PS

Tretím obratom, ktorý stojí za pozornosť pri sumarizovaní roka, je úspech Progresívneho Slovenska. Z pôvodne mimoparlamentného hráča, ktorý mal začiatkom roka do desať percent, sa stal favorit na víťaza volieb. Nakoniec skončili s 18-timi percentami. Čo je, priznajme si, nadživotná veľkosť.

Takéto umelé nafukovanie PS by nebolo možné bez masívnej kampane progresívnych médií. Prirodzený, organický rast slovenských progresívcov sa mohol pohybovať v pásme od päť do osem percent. Všetko ostatné je výsledok nadpráce širokého a mimoriadne intenzívneho mediálneho kriku.

Ľavicový progresivizmus je totiž pre prevažnú väčšinu slovenskej spoločnosti cudzí. Nemá korene na Slovensku ani v strednej Európe. Vo svojej pravej podobe – fanaticky zameranej na sexuálne a rodové menšiny, migrantov a podkopávanie národnej či náboženskej identity – sa presadzoval hlavne v anglosaskom svete, v Spojených štátoch a Británii. Progresívne strany vo východnej Európe sú niečo ako pobočky tohto globálneho hnutia, ktoré si robí nárok na prevýchovu a kontrolu spoločnosti. Žiadalo by sa dodať, že sú to národné pobočky, ale nie je to tak. Slovo národ progresívci neznášajú. Preferujú označenie táto krajina. This country. Takto anonymne a často s povýšeneckým odporom označujú miesto a spoločenstvo, v ktorom žijú.

Progresívne hnutia a strany sa vyznačujú tým, že nikdy nemajú spontánnu podporu a jadrových väčšinových voličov. Musia si ich vyrábať. Spravidla cez rozprávky o boji dobra so zlom, cez strašenie fašistami a cez odpor k národným lídrom, z ktorých progresívne médiá tak trochu infantilne vyrábajú zlo, démonov, temné sily. Ako v leporele pre deti v predškolskom veku.

Podobný rodný list má aj PS. Národný rozmer tejto strany je nulový. Jej úlohou je presadzovať zadania zvonku. Raz imigračné, potom klimatické, potom pandemické a očkovacie, nakoniec dúhové a vojnové. Keďže táto „ich“ agenda nie je populárna, naopak, vyvoláva zdravý inštinktívny odpor, úspech progresívnych strán je priamo závislý od úspechu mediálnych kampaní.

Spôsob, akým sa progresívne médiá vrhli do radostnej výroby PS a hysterického potápania ich konkurencie, bol ohavný. Progresívne médiá stratili posledné zábrany. Ich kampaň bola ešte intenzívnejšia než stranícke kampane. Nadprácu a politický aktivizmus nijako neskrývali. Naopak, kto zaváhal, toho považovali za služobníka „temných síl“.

Výroba PS stála na sérii osvedčených trikov. Progresívne médiá a ich „volebné modely“ vyfarbovali PS ako horúceho kandidáta na víťaza volieb. Vydržalo im to do posledného exitpollu. Popritom potápali akýkoľvek náznak konkurencie.

Ďalšími trikmi bolo strašenie fašistami, odchodom Slovenska z EÚ a NATO či podriadením štátu „Putinovmu Rusku“. Boli to nehorázne výmysly a alarmizmus bez reálneho základu, ale na časť spoločnosti to zaberalo.

Ako sme už poznamenali v prvom bode, roztlieskavanie voličov a heslá o víťazstve PS výrazne posilnili Fica. Vystupoval ako reálna protiváha PS. No zároveň ťahali hore aj progresívcov. Veľká časť voličov PS sa zapojila len do široko nafukovaného protificovského frontu. Nie do transrodovej politiky, podpory imigrácie a zápasu s klimatickou krízou.

Progresívne médiá v snahe vyrobiť z PS víťaza volieb zlyhali. Zároveň však uspeli v tom, že progresívci vyskočili na trojnásobok svojej pôvodnej veľkosti. Stali sa jednou z dominantných strán s mimoriadne silným vplyvom na spoločnosť.

„Progresívne kádre“ totiž už za Pellegriniho a potom Matoviča ovládli väčšinu ministerstiev a úradov. Navyše majú silný mediálny vplyv, úrad prezidenta (pardon, prezidentky), zástupy aktivistov na školách, v športe, v umení… Takúto rozsiahlu systémovú podporu mala na Slovensku naposledy komunistická strana pred rokom 1989. S tým rozdielom, že hlavný stan internacionály nebol vo Washingtone, ale v Moskve. Slovom, progresívci sa môžu hrať na kľúčovú spoločenskú silu – a bez ohľadu na to, kto práve vládne.

Na Slovensku, ktoré je skôr konzervatívne ako progresívne, je to anomália. Chorý stav, ktorý treba korigovať alebo aspoň vyvažovať – aj na politickom krídle, aj na tom mediálnom…

4. Obrat na Ukrajine

Na záver musíme spomenúť aj obrat vo vojne na Ukrajine. Presnejšie: nejde ani tak o obrat, ako skôr o potvrdenie patového stavu.

Po roku 2023 je už zrejmé, že padli oba mýty o vojenskom vyriešení konfliktu, aj ruský, aj ukrajinský. Rusko už v roku 2022 zistilo, že plány na rýchlu vojnu a demilitarizáciu Ukrajiny narazili. Ukrajina a Západ sú dosť silní na to, aby kládli odpor.

Tento rok zas museli vytriezvieť tí, ktorí videli riešenie vo vojenskom víťazstve Ukrajiny (čiže porážke Ruska). Pokusy o protiofenzívu uviazli už v jej zárodku. A čiastočne aj pred jej spustením. Rusko likvidovalo sklady zbraní na západnej Ukrajine, kam prúdila delostrelecká a raketová munícia zo Západu.

Úspechy v protiofenzíve potreboval hlavne ukrajinský prezident Zelenskyj a jeho západní spojenci. Svet po roku masívneho vyzbrojovania Ukrajiny čakal na výsledky. Aspoň malé. A tie neprišli.

Dokonca neprišiel ani len väčší pokus o zvrat na fronte. Dôvodom zrejme neboli len ruské obranné línie po celej dĺžke frontu, ale aj dlho zakrývané a prehliadané rozkoly v ukrajinskom vedení. Hlavne medzi Zelenským a Zalužným.

Zelenskyj a jeho tím tlačili na veľké úspechy a územné zisky. Ich heslom bolo „Rusko zlomia veľké straty“. Problém bol v tom, že veľké straty Rusov by zákonite znamenali aj veľké straty ukrajinskej armády. A to Zalužnyj odmietal. Nechcel riskovať, že ukrajinské sily vykrvácajú vo veľkej protiofenzíve, ktorú by bolo aj tak ťažké potvrdiť a dlhodobo udržať. Zálohy Rusov sú väčšie ako zálohy Ukrajincov.

Z protiofenzívy nič nebolo.

Medzitým sa Ukrajina dozvedela, že pozvánka do NATO nepríde. Na letnom samite Aliancie sa len zrecyklovali staré hmlisté prísľuby vojenskej pomoci. Otvorenie dverí pre Ukrajinu nebolo témou dňa.

Zelenskyj sa neskôr pokúšal uprosiť Britániu, Kanadu a Spojené štáty, aby aspoň zvýšili vojenskú pomoc. No nepochodil. Dodávky zbraní ostali limitované. A nakoniec sa priškrtila aj finančná pomoc. V Spojených štátoch ju zablokovali republikáni, v EÚ ju zablokoval spojenec republikánov Orbán (či išlo o politicky koordinovanú akciu, necháme bokom).

Ukrajina má za sebou zlý rok. Stratila ďalšie desiatky tisícov životov. Stratila milióny obyvateľov – utečencov. Stratila ďalšie územia. A stratila aj vyhliadky na pozvánku do NATO.

Tézy vojnových jastrabov a aktivistov, ktorí hlásali, že iné ako vojenské riešenie konfliktu neexistuje, sa ukázali ako celkom naivné. Dnes už predlžovanie vojny vyhovuje viac Rusku ako Ukrajine.

Tí, ktorí arogantne odmietali mierové rokovania Ukrajiny a Ruska (marec 2022) a tlačili na veľké vojenské riešenie, by si mali po tomto roku umyť krvavé ruky. A spytovať svedomie. Ak nejaké majú.
Dag Daniš

---