Pamätáte si ten krik?

Zdielajte....

Pamätáte si ten krik? To rozhorčenie, keď sa začalo hovoriť o tom, že by „politické neziskovky“ mali fungovať transparentnejšie? Že by mali jasne ukázať, odkiaľ majú peniaze, kto ich financuje a na čo ich míňajú?

Zrazu to bola „likvidácia občianskej spoločnosti“. Koniec demokracie. Útok na slobodu. Silné slová, veľké gestá, dramatické vyhlásenia, protesty. Zvláštne.

Každý jeden obyčajný človek, každá firma, každý, kto pracuje s verejnými zdrojmi, musí do posledného centa zdokladovať ich použitie. Nestačí pocit, nestačí dobrý úmysel. Existujú pravidlá, kontrola, zodpovednosť. A nikto to nenazýva likvidáciou jeho existencie – jednoducho je to cena za dôveru a prácu s verejnými peniazmi.

Ale keď sa rovnaký meter začne čo i len spomínať pri tých, ktorí najhlasnejšie kontrolujú iných, moralizujú, nastavujú zrkadlo spoločnosti a vyzývajú na transparentnosť… zrazu je to problém. Zrazu je to útok. Zrazu sa z technickej otázky účtovníctva stáva existenčný boj o slobodu. Trochu blbé, nie?

Lebo transparentnosť predsa nemá byť selektívna. Nemá platiť len pre „tých druhých“. Nemá byť nástrojom, ktorý sa vytiahne, keď sa to hodí, a odloží, keď sa obráti smerom dovnútra.

Teda nejde o žiadnu likvidáciu. Ide len o jednoduchú, takmer nudnú myšlienku, a to že pravidlá majú platiť pre všetkých rovnako. Bez ohľadu na to, kto moralizuje a pouča a kto je poučovaný, kto má krytie médií a kto nie, kto je na “správnej strane” dejín a kto na opačnej.

A možno práve táto obyčajná rovnosť je pre niektorých oveľa nepríjemnejšia než akékoľvek zákony.

Gyimesi György TG