Desiatky miliárd zo spoločnej kasy pôjdu na cudzie dlhy.

Desiatky miliárd zo spoločnej kasy pôjdu na cudzie dlhy. Na splácanie starých pandemických pôžičiek a úrokov z úverov pre Ukrajinu. Pre obyčajných ľudí to znamená jediné – na skutočnú pomoc im zostane čoraz menej. Politici mlčia a médiá hlavného prúdu o tom zámerne neinformujú.

Kam majú zmiznúť naše miliardy?

Ukazuje sa, že obrovské desiatky miliárd eur pôjdu v najbližších rokoch len na splácanie starých pandemických pôžičiek a úrokov z úverov pre Ukrajinu. Nejde o žiadnu konšpiráciu, ale o tvrdú realitu európskeho rozpočtu, o ktorej sa v Bruseli hovorí len potichu a technickým jazykom, ktorému bežný človek nerozumie.

Spoločná európska kasa, do ktorej prispievajú aj občania Slovenska cez dane a odvody, sa mala pôvodne používať na rozvoj, pomoc regiónom, podporu poľnohospodárov, budovanie infraštruktúry a zlepšovanie životnej úrovne. Dnes sa však čoraz väčšia časť týchto peňazí presúva na úplne iný účel – na splácanie dlhov z minulosti.

Dlhy, ktoré sme si nenarobili

Počas pandémie sa Európska únia rozhodla pre obrovské spoločné zadlžovanie. Argumentovalo sa tým, že je to nevyhnutné na záchranu ekonomík. Krajiny si brali pôžičky, rozdávali sa miliardové balíčky a sľubovalo sa, že to všetko prinesie rýchlu obnovu a prosperitu.

Dnes prichádza vyúčtovanie. Pôžičky treba splácať aj s vysokými úrokmi, ktoré kvôli inflácii a rastu úrokových sadzieb narástli do obrovských rozmerov. K tomu sa pridávajú ďalšie miliardové záväzky spojené s financovaním úverov pre Ukrajinu. Úroky z týchto úverov pritom neplatí Ukrajina, ale platia ich európski daňoví poplatníci zo spoločného rozpočtu.

V preklade pre nás, obyčajných ľudí, to znamená jediné: spoločná kasa sa bude míňať na dlhy, ktoré sme si ani nenarobili. Nerozhodovali sme o nich v referende, nikto sa nás nepýtal, či s takýmto obrovským zadlžovaním súhlasíme. Rozhodli o tom politici za zatvorenými dverami a účet teraz príde nám všetkým.

Na skutočnú pomoc ľuďom zostane čoraz menej

Zatiaľ čo desiatky miliárd poputujú veriteľom a bankám, na skutočnú pomoc ľuďom zostane čoraz menej. A to v čase, keď ľudia čelia drahote, vysokým cenám energií, potravín a bývania.

Mnohé slovenské rodiny dnes žijú z výplaty do výplaty. Dôchodcovia počítajú každé euro, mladé rodiny si nemôžu dovoliť vlastné bývanie a malé firmy bojujú o prežitie. Regióny volajú po investíciách do ciest, nemocníc, škôl a pracovných miest. Odpoveď Bruselu je však stále rovnaká – na všetko je menej peňazí.

Ako je to možné, keď do spoločného rozpočtu prispievame stále viac? Odpoveď je jednoduchá: peniaze, ktoré mali ísť ľuďom, idú na splátky a úroky. Je to ako v zadlženej domácnosti – keď musíte väčšinu výplaty dávať na staré pôžičky, na jedlo a normálny život vám už nezostane.

Prečo sa o tom mlčí?

Najzarážajúcejšie na celej situácii je mediálne a politické ticho. Ale o tom nám už nikto nič nehovorí. Ani politici, a médiá „hlavného“ prúdu už vôbec nie!

Namiesto poctivej debaty o tom, kam miznú naše spoločné peniaze, počúvame len frázy o solidarite, zodpovednosti a svetlých zajtrajškoch. Kto sa opýta nepríjemnú otázku – kto tieto dlhy narobil a prečo ich majú platiť obyčajní ľudia – je okamžite označený za populistu či dezinformátora.

Pritom ide o základnú otázku demokracie: ak máme spoločne splácať miliardové dlhy, máme mať právo vedieť, koľko to bude, ako dlho to potrvá a čo za to obetujeme. Namiesto transparentnosti však prichádza zahmlievanie a presúvanie pozornosti na iné témy.

Čo to znamená pre Slovensko?

Pre Slovensko je táto situácia obzvlášť nebezpečná. Sme malá krajina, ktorá je čistým príjemcom z európskych fondov. Ak sa spoločná kasa vyprázdni na splácanie dlhov, práve my pocítime škrty ako prví. Menej peňazí na cesty, menej na poľnohospodárstvo, menej na rozvoj vidieka a menej na pomoc najchudobnejším regiónom.

Znamená to, že budeme platiť dvakrát – raz ako prispievatelia do spoločného rozpočtu a druhý raz ako tí, ktorým sa pomoc z tohto rozpočtu zmenší.

Je zrejmé, že kým sa budú miliardy míňať na splácanie starých dlhov, na riešenie drahoty, zdravotníctvo, dôstojné dôchodky a podporu rodín nezostane takmer nič. To nie je pesimizmus, to je jednoduchá matematika.

Preto je dôležité, aby sme o tom hovorili nahlas. Pretože to, o čom mlčia politici aj médiá hlavného prúdu, dopadne v konečnom dôsledku na nás všetkých – na naše peňaženky, našu budúcnosť a budúcnosť našich detí.