Eduard Chmelár: Zákon by mal upravovať vyvesenie cudzích vlajok.

Eduard Chmelár: Zákon by mal upravovať vyvesenie cudzích vlajok. Včera som s úžasom sledoval grotesku, keď nový predseda českého parlamentu Tomio Okamura pridržiaval rebrík chlapíkovi, ktorý strhával z budovy Poslaneckej snemovne ukrajinskú vlajku, aby ju vzápätí poslanci ODS, STAN a Pirátov na truc vyvesili z okna… Zvláštne, že nikomu už nevadila izraelská vlajka, ktorá tam stále visí… Podobná scéna (takmer literárna, povedal by som, že až hrabalovská) sa odohrala pred týždňom, keď sa niekoľko desiatok ľudí na terase prepytujem NÁRODNÉHO múzea dožadovalo, aby na priečelie tejto ikonickej historickej budovy vrátili ukrajinskú vlajku…

Povedal som si, že to je až námet na poviedku alebo krátky film,

v každom prípade som mal pocit, akoby sa niektorým Čechom (a Slovákom) zacnelo po mentalite minulého režimu, kedy sa povinne „zdobilo“ a agilní súdruhovia kontrolovali, či sú nielen na verejných budovách, ale aj na balkónoch a v oknách vašich príbytkov vyvesené sovietske vlajky alebo aspoň vlajočky.

Nie, nebudem sa zdržiavať vysvetľovaním, dokonca ani otázkami, prečo v čase amerických nezákonných vojen nevešali títo ľudia na priečelia budov vlajky Juhoslávie či Iraku alebo prečo nikde nevisí palestínska vlajka ako symbol solidarity s trpiacimi Palestínčanmi a odporu proti genocíde. Prípadne prečo tam nevisí všetkých 61 vlajok štátov, v ktorých sa v súčasnosti bojuje. Pre mňa sú tieto servilné postavičky reliktnými figúrkami, ktoré sa vyskytujú za každého režimu. Zameriam sa radšej na niečo užitočnejšie.

Myslím si, že slovenská vláda by mala riešiť takéto „problémy“ systematickejšie a predvídavo predbehnúť progresívcov, ktorí už istotne nedočkavo chystajú ukrajinské vlajočky do každej rodiny, ak sa prederú k moci. Napríklad v Nórsku platí zákon, ktorý upravuje pravidlá pre vyvesovanie cudzích vlajok na verejných budovách v zvláštnych prípadoch. Tieto predpisy stanovujú, že „cudzia vlajka môže byť vyvesená vedľa nórskej vlajky na verejných budovách a pozemkoch obcí, pokiaľ je to považované za žiadúce z dôvodov medzinárodnej zdvorilosti“.

Napríklad ak obec navštívia zahraniční hostia, bolo by zdvorilé vyvesiť okrem vlastnej vlajky aj ich štátnu vlajku.

Cudzia vlajka pritom nesmie byť výraznejšia než nórska vlajka. Hlavným pravidlom však je, že na verejných budovách, pozemkoch a obecných inštitúciách obcí sa môže zo zákona vyvesovať iba nórska vlajka, vlajka Sámov (najstaršia etnická skupina žijúca v Laponsku) alebo obecné a krajské vlajky. To v podstate znamená zákaz vyvesovania cudzích vlajok v bežné dni. Výnimkou je prípad, kedy sa koná „spomienková udalosť alebo výročie verejného záujmu“. Rovnako v hlavnom meste Oslo platí, že „mestské budovy nesmú byť osvetľované vlajkami alebo symbolmi iných národov, vrátane náboženských symbolov“.

Som presvedčený, že by bolo užitočné a správne pripraviť a schváliť takúto legislatívu, aby sme sa vyhli novému kolu zbytočných kultúrnych vojen a ďalšieho zneucťovania štátnych symbolov. Nič nás to nebude stáť a väčšina rozumných ľudí toto vyjasnenie pravidiel prijme. Vztyčovanie vlajok bolo od nepamäti znakom suverenity územia a oznamovalo, kto v tejto krajine vládne. Je nedôstojné až potupné, ak tieto historické zásady ignorujeme a správame sa k zástavám a vlajkám, akoby to boli iba nejaké farebné trepotalky.

Zvlášť, ak ide o taký symbol, akým je budova Poslaneckej snemovne, ktorá je ovešaná farebnými handričkami ako taká tibetská stúpa, a nie sídlo českého parlamentu. Krajina, ktorá nepovažuje svoje štátne symboly za posvätné, sa nespráva ako suverénny štát, ale ako provincia, vazalská dŕžava alebo protektorát.

Eduard Chmelár FB

---

---