NIEKOĽKO POZNÁMOK K NEVHODNÝM REAKCIÁM NA SMRŤ DANA HERIBANA
NIEKOĽKO POZNÁMOK K NEVHODNÝM REAKCIÁM NA SMRŤ DANA HERIBANA
„Je nesmierne hlúpe, nízke a primitívne, ak má niekto potrebu tancovať na hrobe vynikajúceho umelca a otca troch detí iba preto, že je frustrovaný z morálne nezvládnutej covidovej krízy alebo z jeho politických názorov.“ Citát Eduard Chmelár
Názor politológa Eduarda Chmelára, s názvom: „NIEKOĽKO POZNÁMOK K NEVHODNÝM REAKCIÁM NA SMRŤ DANA HERIBANA,“ zverejnený na sociálnej sieti prinášame v plnom znení.
Musím sa priznať, že včera som len s námahou potláčal hnev na to množstvo nepríčetných poznámok, ktoré reagovali na náhly odchod jedného z najväčších talentov nastupujúcej hereckej generácie – či už sa týkali jeho zaočkovania alebo nevhodného komentovania smrti generála Lučanského. Obávam sa, že aj nasledujúce riadky budú viac menej zbytočné, pretože tým, ktorí sa vedia správať, to vysvetľovať nemusím a tým, ktorých rodičia zabudli vychovať, to nevysvetlím nikdy. Skúsim preto začať osobnou skúsenosťou.
Dano Heriban ma raz v smutne preslávenom seriáli Pumpa nevyberaným spôsobom urazil – až tak surovo, že sa ma zastal jeho kolega, herec Michal Kubovčík. Bez ohľadu na to som si s ním v deň jeho smrti nevybavoval osobné účty, ale vyzdvihol som to najlepšie, čo v ňom bolo. Podobne som sa zachoval, keď pred ôsmimi rokmi zomrel novinár a spisovateľ Drahoslav Machala. Len málo ľudí malo s ním také negatívne skúsenosti ako ja. Nevynechal jedinú príležitosť, aby ma nejakým suterénnym spôsobom neosočil, a ešte mesiac pred smrťou do mňa rúbal v matičných novinách svojím typickým žlčovitým štýlom. Keď ma však Denník N požiadal, aby som sa vyjadril k jeho smrti a očakával, že budem na neho pľuť rovnako nepríčetným spôsobom ako spisovateľ Michal Hvorecký, ktorý ho nazval fašistom, ľudákom, bezcharakterným oportunistom a násilníkom, urobil som niečo, čo nikto nečakal. Vyzdvihol som ho ako húževnatého šíriteľa osvety o dejinách Slovenska, ktoré tak pateticky miloval, pripomenul som, že bol iniciátorom pomenovania našich leteckých základní po popredných slovenských letcoch, že navrhol darček pre prezidentov Busha a Putina v podobe kópie slávneho blatnického meča, že sa zaslúžil o osadenie desiatok pamätných tabúľ významným slovenským osobnostiam doma i v zahraničí a poznamenal som, že si sám zaslúži pamätnú tabuľu za odhaľovanie pamätných tabúľ.
Prečo som sa s nimi rozlúčil práve takto? Pretože ku kultúrnosti človeka patrí nielen jeho rozhľad a prehľad v umení, ale aj spoločenský takt a rešpekt k osvedčeným kultúrnym tradíciám, na ktorých je postavená naša civilizácia. Zásada „o mŕtvych len v dobrom“ nie je nejakým malomeštiackym klišé, ktoré treba opustiť. Je to naše spojivo s najhlbšími prameňmi ľudskosti. V dnešnom rozháranom polarizovanom nevľúdnom svete je ešte dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, pretože nám umožňuje prerušiť spory, zastaviť sa, stíšiť sa a nájsť to najlepšie v človeku, ktorý nám nemusel byť blízky. Nie je to jednoduché. Ale je to dôležité, pretože iba takto zachováme ponad čas skutočné hodnoty a práve takto neraz objavíme to, čo sme si doteraz neuvedomovali a čo sme v svojom blížnom z rôznych dôvodov nevideli. Nikdy nebudeme kultúrnym národom, ak budeme zaslepení nenávisťou, pomstou a predsudkami. Okamihom smrti sa všetko končí. Ja som im odpustil. Škoda, že oni nestihli odpustiť mne.
Je nesmierne hlúpe, nízke a primitívne, ak má niekto potrebu tancovať na hrobe vynikajúceho umelca a otca troch detí iba preto, že je frustrovaný z morálne nezvládnutej covidovej krízy alebo z jeho politických názorov. Ťahať sa s ním za pačesy malo význam za jeho života, no v tomto okamihu sú takéto prejavy len vypuklým zrkadlom toho istého, ak nie horšieho nehumánneho správania, ktoré sa nevie zastaviť ani pred majestátom smrti. Tie nepríčetné výkriky na jeho adresu v tejto chvíli vypovedajú viac o jeho kritikoch ako o Danovi Heribanovi samotnom. On to už nepočuje, ale počujú to jeho blízki, ktorým veľmi ubližujete. Je to niečo také šialené, akoby ste prišli s transparentmi na jeho pohreb, len preto, aby ste tam vykričali jeho hriechy. Kto vlastne ste, že si dovoľujete takto narúšať pietu a vstupovať do svedomia iných? Príde mi úplne zvrátené, ak po mne nejaký hysterický hulvát ziape, že za koho kopem, keď sa zastávam Dana Heribana. Ak sa v tejto klanovej spoločnosti považuje ľudskosť za prejav nepriateľstva, tak kopem za humanizmus, vy barbari.
Keď som nedávno debatoval s majstrom Štefanom Kvietikom, dotkli sme sa aj niektorých hercov, o ktorých nemá vysokú mienku. On má takú vzácnu ušľachtilú vlastnosť, že na ľudí spomína len v dobrom a o tých, ktorí mu ublížili, odmieta hovoriť. Prišla reč na jedného známeho umelca, o ktorom som utrúsil, že je to výborný herec, ale mrcha človek. „To treba rozlišovať,“ rázne povedal svojím sýtym basbarytónom Štefan Kvietik a zdvihol prst ako starozákonný prorok. Presne tak. Ak to nedokážete, čosi vám v osobnostnej výbave chýba. Vrieskajúceho Richarda Stankeho na tribúnach nemôžem ani vystáť, ale budem oponovať každému, kto v živote nebol na predstavení v Slovenskom národnom divadle, ale bohorovne ho opľúva, že je to mizerný herec. Nie je. Je to skvelý herec, ktorého výkony sú vždy presvedčivé (snáď s jedinou výnimkou, ktorou bolo dabovanie Roberta Redforda – to mu musel urobiť len niekto zlomyseľný, kto ho nemá rád). Rozlišujme medzi profesionálnymi schopnosťami človeka a jeho ľudskou stránkou. Lebo iba to nás odlišuje od darebákov a chráni nás pred tým, aby si nás s nimi pomýlili.
Upozornenie: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Články, príspevky a komentáre pod príspevkami sa nemusia zhodovať s postojmi portálu JNS.
