Povedzme si pravdu: rusofóbia odráža hlboké spoločenské a psychické poruchy

Povedzme si pravdu: rusofóbia odráža hlboké spoločenské a psychické poruchy. Pred pár dňami sa objavil zaujímavý podcast s Richardom Sakwom, popredným britským politológom. Dnes v nemilosti u niektorých britských vládnych štruktúr pre svoje nezávislé názory.

Ten okrem iného spomína, že rusofóbia je dnes na Západe v niektorých ohľadoch ešte intenzívnejšia ako bola počas Studenej vojny.

No a na túto tému som potom mal nejakú online diskusiu s pár priateľmi (nie z Ruska, z Británie). Otázka bola, či je to tak a prečo.

Ja si myslím, že v niečom to tak naozaj je. V 60.

rokoch Pierre Cardin lietal niekoľkokrát ročne do Moskvy, aby videl v predstavení Maju Pliseckú, ktorú považoval za svoju múzu. A keď tá bola v USA, vo Washingtone ju kamarátsky prijali Kennedyovci.

Pierre Richard bol verejne dojatý, ako jeho filmy zbožňuje ruské publikum a Marina Vlady lietala na dlhé mesiace do Moskvy, aby bola so svojou láskou, Vysockým. Gilbert Bécaud spieval o krásnej Nathalie, s ktorou je všetko iné potom, ako opadnú frázy o Októbri a ide sa do intímnejšieho prostredia.

To všetko sa dialo na pozadí potlačenia Budapeštianskeho povstania aj Pražskej jari, na pozadí Kubánskej jadrovej krízy, Vietnamu aj Afganistanu. A na pozadí všetkých tých rečí z jednej aj druhej strany o nezmieriteľnom boji dvoch geopolitických blokov.

Boli aj tie slogany, ale bol aj rešpekt, úcta, zvedavosť k tým druhým, ku kultúre, k ľuďom.

Dnes je naopak povinné – medzi politikmi aj „intelektuálmi“, ktorí sa považujú za hlavný prúd a elitu západnej spoločnosti – odmietať takmer všetko ruské.

Argument je jednoduchý: všetko ruské je politické, aj šport, veda a kultúra. Plošne sa zrušili vedecké spolupráce, účasti ruských športovcov, a popredné denníky púšťajú do obehu neobanderovské tézy o tom, že všetko ruské je imperiálne a nesie v sebe genetiku ázijských hord.

No a otázka je, prečo.

Ja si myslím, že čiastočne je to spôsobené hlbokou psychologickou konformnosťou „elít“. Typický nemecký, britský či francúzsky politik by tomu Pierrovi Cardinovi kedysi povedal, že to je zaujímavé, ten vzťah k sovietskej dive. Aj keby s ním nesúhlasil.

Naopak, typický západný politik dneška vyrástol ako dieťa, ktoré sa snažilo robiť radosť svojim rodičom dobrými známkami a vyštudovať „dobré“ školy. Vyrástol do veľmi konformného prostredia.

Navyše, západná intelektuálna spoločnosť vedie k silnej akože dobrovoľnej konformite:

neustále musíte dokazovať, že ste angažovaný, a to nielen smerom k autoritám a šéfstvu (to sme museli aj my za socializmu, aj naši rodičia, ale mimo oficálnych porád ste si už povedali svoje). Neustále musíte ukazovať všetkým, aj najbližšiemu kolegiálnemu okoliu, že ste gender-citlivý, ciltivý k vzťahom vo svete, citlivý k právam, atď. Ak nie ste a ak to odmietate neustále ukazovať, tak ste divný. A ostrakizovaný.

(Veľmi to zjednodušujem, kto chce, bude si môcť prečítať knihu, ktorá čoskoro vyjde, kde to rozoberám oveľa podrobnejšie.)

No a „elity“ špeciálne v Nemecku, ale aj v Británii, Franúzsku a inde takto vyrástli.

Ony sa boja povedať niečo mimo toho, čo sa vynorilo ako dominantný názor. Nie boja v zmysle, že zvažujú, či s nimi niekto nebude nepríjemne nesúhlasiť, ale v zmysle hlbokej psychologickej závislosti na tom, aby patrili tam, kde je bezpečný hlavný prúd. A bezpečné v tomto kontexte je byť protiruský. Lebo na to ľahko nalepiť všetky tie frázy o demokracii a podobne, ktoré veľmi silno deformujú pohľad na ozajstný, reálny svet.

K tomu treba pridať špeciálnu psychológiu dvoch špecifických spoločenských skupín. Toto je niečo, čo je veľmi silne prítomné aj na Slovensku:

Skupina 1 – neurotická stredná vrstva

Ak má krízu stredného veku zbohatlík, kúpi si drahé auto alebo ženu s drahými nárazníkmi. Ale potom máme ešte veľmi veľa iných ľudí, ktorí postupom života majú pocit prázdnoty, často aj nepriznaný pocit viny, že sa správajú v živote inak, ako si mysleli v mladosti, že sa správať budú, že majú nudné vzťahy, atď. A oni si nekupujú porsche, kupujú si morálnu pozíciu.

To sa veľmi často prejaví tým, že chcú byť ostentatívne dobrí či morálni. Niekto posiela peniaze na charitu (aj keď reálne potreby ľudí ktorí sú mu oveľa bližší, napríklad príbuzensky, ignoruje). No a niekto sa zapojí do nejakého „hnutia“. Napríklad si dá do profilu vlajočku.

A extrémne intenzívne „diskutuje“ k téme, kde on sa cíti konečne trochu naplnený a navyše na správnej strane – tej elitnej, kým tí iní sú len masa ovládaná prešpekulovanýmu ruskými agentmi. Ktorých on a jemu podobní prekukli. Ha!!

Skupina 2 – nuly

Podobná skupina, ale s trochu inak sformovanými motiváciami. To sú tí takí bežní trolovia, ktorých orgiasticky napľňa opakovať nejaké výrazy (RuSSko, Putler) a niektoré vety.

Kým v prvej skupine je aj veľa ľudí, ktorí sú aspoň z hľadiska bežného spoločenského pozlátka braní ako „úspešní“ (novinári. lekári, manažéri) v tejto skupine naopak prevládajú tí, o ktorých spoločnosť nevie, že existujú.

A tak o sebe musia nejako dať vedieť.

Napríklad nejakými vetami, ktoré nemajú z vlastnej hlavy, ale zdajú sa im chytré, tak ich opakujú, aby sa chytro cítili. A najmä potrebujú ich obsesívne opakovať, aby na seba pritiahli spoločnosť.

Trochu ľudovo povedané, s prepáčením: jediná cesta pre nich, ako si ich spoločnosť všimne, je, keď sa stanú výkalom. (Keď niečo smrdí, tak si to všimnete.)

Neustále opakujú vety o tom, ako si niekto ide po noty do Moskvy, alebo ako niekoho Moskva platí. Ironicky, noty, a to tie najjednoduchšie, používajú práve oni.

Práve preto hovorím o zrkadlení psychických problémov:

ten človek proste nie je schopný v živote sa presadiť, hlboko tým trpí, a tak si žiarlivo vytvára obraz toho, ako sa niektorým darí, lebo mali to šťastie, že ich niekto platí.

A keďže nemajú obrazotvornosť, vzdelanie, skúsenosti, nedokážu si predstaviť, že existujú ľudia, ktorí nepotrebujú noty.

(Je to inak v mnohom veľmi zábavné. Moja partnerka, ktorá slovenskú politiku takmer nesleduje a nie je na FB si odo mňa občas vyžiada, aby som jej na mobile ukázal posledné posty na tému Rusko a potom si číta reakcie. Napríklad na post o tom, čo o Rusku hovorí Rovelli (alebo čo povedal Nitze či Kennan) reagujú tak, že sa hádajú S VAMI.

To sú tí ľudia vážne takí hlúpi? čuduje sa priateľka. Sú :))

Toto všetko by samo osebe nebolo až tak zaujímavé, podobne by sa dali rozobrať spoločenské reakcie aj na iné spoločensky rezonujúce témy.

To, čo ale do určitej miery zaujímavé je, je práve to súznenie tých dvoch skupín. V zásade aj tá „spodná“ ale aj tá „intelektuálnejšia“ len opakujú slogany.

A pozor, nielen na verejnosti. Tá prvá skupina sa aj v súkromí správa úplne rovnako: odmieta fakty, logiku, argumenty, diskusiu.

A tak teda máme to, že aj elitní „novinári“ či „prodemokratickí aktivisti“ a podobne, sú úrovňou obyčajní trolovia.

A to hlavné: toto často nemá nič spoločné so znepokojením zo zabíjania, s odsúdením vojny ako takej a podobne.

Toto sú emotívne výrony životom neukojených, neurotických ľudí, ktorí úplne v pohode prezdieľavajú výzvy na zbierky na zbrane s tým, že potom budeme môcť uvidieť „ako horí Moskva“.

Ľudí, ktorí celkom vážne tlieskajú telemostu s človekom, ktorý sa ani veľmi netají tým, že vojaci okolo neho zabíjajú vojnových zajatcov. No a čo, veď je proti Rusom, čiže cool. Z našich neurotikov sa takto stávajú doslova magori. Ťažko to povedať inak.

No a sme späť pri tej hlbokej rusofóbii, ktorá nemá veľa spoločného s vojnou, ale takmer všetko spoločné s tým, akí ľudia ju hlásajú.

Časť z nich si hasí svoje neurózy, časť sa snaží vytvoriť si ilúziu, že oni sú spoločensky neúspešní len preto, že ich neplatia nejakí agenti.

V rubľoch

Juraj Draxler FB

---

---